Ako sme z „migranta“ vyrobili nepriateľa

Slovo migrant malo kedysi v slovníkoch suchý, opisný charakter. Označovalo človeka v pohybe. Dnes je však v slovenskom verejnom priestore nabité emóciami, ktoré pripomínajú skôr muníciu než lexiku. Stalo sa synonymom hrozby, kultúrneho rozvratu a politickým strašiakom, ktorý dokáže vyhrávať voľby. Paradoxom však zostáva, že kým na domácej pôde týmto termínom bičujeme „tých druhých“, desaťtisíce našich občanov každé ráno prekračujú hranice s Rakúskom v presne rovnakej pozícii – ako ekonomickí migranti hľadajúci dôstojnejší život.

Premena neutrálneho výrazu na nadávku nenastala náhodou. Bol to cieľavedomý proces, ktorý vyvrcholil počas migračnej krízy v roku 2015. Politický marketing vtedy pochopil, že strach je najsilnejším mobilizačným prvkom. Zo „človeka, ktorý hľadá bezpečie alebo prácu“, sa v priebehu pár mesiacov stal „migrant“ – anonymná masa, bezpečnostné riziko, v horšom prípade „parazit“ na sociálnom systéme.

Tento posun je nebezpečný v tom, že z rovnice vymazáva ľudskosť. Keď povieme „človek v núdzi“, cítime empatiu. Keď povieme „migrant“ v kontexte, v akom ho roky servírujú sociálne siete a populistickí lídri, evokuje to armádu cudzincov, ktorí nám prichádzajú niečo vziať. Táto dehumanizácia nám dovoľuje zatvárať oči pred tragédiami v Stredozemnom mori, pretože v našich hlavách už nebojujeme s ľuďmi, ale s pojmom, ktorý sme si zadefinovali ako negatívny.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Rakúsky paradox: Keď sa „naši“ sťahujú za lepším

Kým v Bratislave na tlačových besedách hrmia slová o ochrane suverenity pred cudzími vplyvmi, na bratislavskej hlavnej stanici sa odohráva celkom iný príbeh. Príbeh slovenskej ekonomickej migrácie. Podľa štatistík žijú v zahraničí státisíce Slovákov a Rakúsko je pre nás jednou z najatraktívnejších destinácií. Dôvod je prozaický a čisto ekonomický: mzdový rozdiel. Ak ten istý človek za tú istú prácu dostane v Hainburgu alebo vo Viedni dvoj- až trojnásobok toho, čo v Dunajskej Strede či v Malackách, jeho odchod je učebnicovým príkladom ekonomickej migrácie.

Slovák, ktorý pracuje v rakúskom sklade, slovenská opatrovateľka, ktorá trávi týždňovky v rakúskej rodine, či lekár v nemocnici vo Viedni – tí všetci sú z pohľadu sociológie a ekonómie migrantmi. Odišli z domoviny, pretože im iný štát ponúkol lepšie podmienky pre život a sebarealizáciu.

Kognitívna disonancia v priamom prenose

Prečo teda Slovák pracujúci v Rakúsku urazene odmietne, ak by ho niekto nazval migrantom? Tu narážame na fenomén takzvanej kognitívnej disonancie. Vytvorili sme si mentálnu bariéru, ktorá delí migráciu na „dobrú“ (tú našu) a „zlú“ (tú ich).

Argumentačný repertoár je pritom predvídateľný:

• „My sme Európania a kresťania.“
• „My tam skutočne pracujeme.“
• „My nie sme hrozba.“

Tento postoj však ignoruje fakt, že aj migranti z Blízkeho východu či Afriky sú v drvivej väčšine motivovaní túžbou po práci a bezpečí. Rozdiel nie je v podstate ich pohybu, ale v našom vnímaní ich kultúrnej identity. Sme ochotní akceptovať ekonomický pragmatizmus u seba, ale upierame ho iným.

Slováci v Rakúsku pritom často čelia podobným stereotypom, akým my vystavujeme ľudí z východnejších krajín. Aj v Rakúsku existujú politické prúdy, ktoré v minulosti vnímali „východoeurópskych pracovníkov“ ako hrozbu pre ich mzdovú hladinu a sociálny systém. My sme však na túto stranu mince pohodlne zabudli.

A pritom len pred niečo vyše tromi desaťročiami sme v rakúskom pohraničí hrali rolu „tých podozrivých z východu“ my sami. Pád železnej opony v decembri 1989 nespustil len vlnu politickej eufórie, ale aj masívny nájazd tisícov Slovákov v dymiacich škodovkách a trabantoch, ktorí zaplavili ulice Hainburgu a Viedne. Pre vtedajších Rakúšanov sme boli len chudobní susedia s mizivou kúpyschopnosťou a obrovským materiálnym deficitom. Symbolom tejto éry sa stali potupné nápisy „Slováci nekradnite“ ktoré v slovenčine „vítali“ návštevníkov vo výkladoch rakúskych obchodov s elektronikou a drogériou.

Dnes, keď sa s rovnakým dešpektom a paušálnym odsudzovaním pozeráme na súčasných migrantov, akoby sme úplne vytesnili tú trpkú chuť poníženia, ktorú sme zažívali pod dohľadom podozrievavých rakúskych predavačov v časoch, keď sme za hranicami boli my tými nechcenými cudzincami.

Opatrovateľky ako chrbtová kosť rakúskeho systému

Najvypuklejším príkladom slovenskej ekonomickej migrácie je sektor sociálnych služieb. Rakúsky systém domácej opatery by bez desiatok tisíc žien zo Slovenska, Rumunska a Maďarska prakticky skolaboval. Tieto ženy opúšťajú svoje rodiny, aby sa starali o rakúskych seniorov, a to výlučne z ekonomických dôvodov.

Je to migrácia za prácou v tej najčistejšej podobe. Tieto ženy prinášajú na Slovensko milióny eur v podobe remitencií, ktoré držia nad vodou ekonomiku mnohých slovenských regiónov s vysokou nezamestnanosťou. Napriek tomu sú mnohé z nich schopné doma voliť politikov, ktorí strašia migrantmi. Je to fascinujúci sociologický úkaz: byť súčasťou globálneho pohybu pracovnej sily a zároveň sa verbálne stavať proti nemu.

Zrkadlo spoločnosti

Ak ako spoločnosť odmietame slovo migrant, pretože sa nám spája s niečím nečistým, mali by sme si uvedomiť, že tým urážame aj vlastných otcov, matky a susedov, ktorí si na chlieb zarábajú za hranicami.

Slovensko je krajinou, ktorú migrácia formovala po celé storočia. Od vysťahovalectva do USA na začiatku 20. storočia až po súčasné „pendlovanie“ do Rakúska. Sme národom migrantov, ktorí hľadali šťastie inde, keď im ho domovina nevedela poskytnúť.

Potreba návratu k faktom

Ak chceme mať zdravú verejnú diskusiu, musíme slovo migrant rehabilitovať. Musíme mu vrátiť jeho pôvodný význam – označenie človeka, ktorý prekračuje hranice za účelom zmeny svojho postavenia.

Je načase priznať si, že napríklad taký ekonomický migrant nie je nadávka, ale popis reality miliónov ľudí vrátane Slovákov. Naša prítomnosť v rakúskych nemocniciach, hoteloch a skladoch je dôkazom, že hranice sú v 21. storočí priepustné najmä vďaka ekonomickému tlaku. Ak budeme naďalej démonizovať pohyb ľudí, budeme nakoniec démonizovať aj sami seba.

Slovensko potrebuje viac odvahy nazývať veci pravými menami a menej politického marketingu, ktorý parazituje na strachu z neznámeho. Pretože to „neznáme“ sa pri bližšom pohľade často podobá na nás samých – len v inom autobuse a s iným cieľom cesty.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: https://images.pexels.com/photos/2990671/pexels-photo-2990671.jpeg