Ako som prestala byť len cudzinkou

Žiť v cudzej krajine nie je len o práci, ale aj o tom, ako veľmi sa dokážeme prispôsobiť a otvoriť. Po rokoch v Rakúsku som pochopila, že rozdiely nie sú hrozbou, ale darom, a že niekedy musíme opustiť jeden domov, aby sme našli druhý. Veľmi často vidím na sociálnych sieťach príspevky od Slovákov a Čechov, ktorí žijú v Rakúsku a sťažujú sa na Rakúšanov. Označujú ich za falošných, pyšných či povýšeneckých, ktorí ich len využívajú a nikdy neprijmú. Vždy ma to zarmúti a pýtam sa sama seba, ako môžu títo ľudia žiť a pracovať v krajine, ktorú vlastne nemajú radi?

Veľmi často vidím na sociálnych sieťach príspevky od Slovákov a Čechov, ktorí žijú v Rakúsku a sťažujú sa na Rakúšanov. Označujú ich za falošných, pyšných či povýšeneckých, ktorí ich len využívajú a nikdy neprijmú. Vždy ma to zarmúti a pýtam sa sama seba, ako môžu títo ľudia žiť a pracovať v krajine, ktorú vlastne nemajú radi?

Psychologická stránka – keď hnev prekrýva bolesť

Myslím si, že veľa z tejto zlosti pramení zo sklamania a pocitu nepochopenia. Mnohí, ktorí prídu do Rakúska, robia náročnú prácu, sú ďaleko od rodiny, často sami, niekedy bez znalosti jazyka. Cítia sa ako cudzinci, ktorí musia neustále niečo dokazovať. A keď sa dlhodobo necítite prijatí, ľahko v sebe začnete nosiť hnev – niekedy aj na celý národ. Ten hnev je však často len maskou smútku a vyčerpania.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,66.- mesačne!

Získať viac informácií

Kultúrne rozdiely – keď „inak“ neznamená „zle“

Rakúsko má úplne inú kultúru komunikácie. Rakúšania sú rezervovanejší, menej spontánni a udržiavajú si väčší odstup. Pre nás, ktorí sme vyrastali v prostredí, kde sa všetko rieši priamo a s emóciami, to môže pôsobiť chladne až falošne. Časom som však pochopila, že nejde o neúprimnosť. Je to len iný spôsob, ako si ľudia chránia svoje hranice a súkromie.

Sociálna vrstva – medzi vďačnosťou a pocitom menejcennosti

Niektorí Slováci a Česi prichádzajú do Rakúska z ekonomických dôvodov. Zrazu zarábajú viac, žijú lepšie, no zároveň cítia, že ich spoločnosť vníma len ako „pracovnú silu“. To v človeku vytvára vnútorný rozpor – som vďačný, ale zároveň sa cítim podceňovaný. Ak sa k tomu pridá únava, samota či jazyková bariéra, nie je ťažké pochopiť, odkiaľ sa berie tá zatrpknutosť.

Môj príbeh – cesta od vzdoru k prijatiu

Ja sama som prišla do Rakúska krátko po otvorení hraníc. Bola som mladá, plná plánov – Rakúsko malo byť len prestupná stanica, kde si zarobím a pôjdem ďalej. Zo začiatku mi chýbalo všetko: Slovensko, rodina, jazyk, obyčajné rozhovory. V práci bolo všetko iné – hierarchia, komunikácia, očakávania. Musela som zmeniť svoj prístup, správanie aj myslenie.

Postupne som si však začala nachádzať cestu – vďaka rakúskym kolegom, ochote učiť sa jazyk a snahe pochopiť, ako tu veci fungujú. Začala som sa cítiť viac ako súčasť, menej ako „návštevníčka“. Napriek tomu som roky žila rozpoltene: telo v Rakúsku, srdce na Slovensku. Každý voľný víkend som utekala domov, akoby som sa bála, že o niečo prichádzam. Až kým sa mi nenarodil syn.

Rozhodnutie

Cestou zo Slovenska späť do Rakúska som si raz v duchu povedala: „Lúčim sa so Slovenskom ako s domovom.“ Nie s krajinou, ktorú mám rada, ale s miestom, kde už nežijem svoj život. Chcela som, aby môj syn vyrastal v pokoji – nie medzi dvoma svetmi, ale v jednom, ktorý mu bude skutočne patriť. Rozhodla som sa, že môj domov je Rakúsko. Nie z núdze, ale z vďaky.

Rakúsko ma naučilo veľa

Táto krajina zmenila moje myslenie. Naučila ma tolerancii, prajnosti a úcte k vzdelaniu. Ukázala mi, že úspech nie je hanba a že rešpekt si človek získa prácou, nie pôvodom. Dostalo sa mi tu uznania, aké som si doma ani nevedela predstaviť. Dnes mám v Rakúsku rodinu, priateľov, manžela – a aj moje deti sú Rakúšania. Som hrdá na svoj pôvod, ale ešte viac som vďačná za svoj nový domov. Už 24 rokov mám rakúske občianstvo a môžem s pokojom povedať:

Nie som cudzinka. Som doma. ❤️

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi čitateľa a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa.

🚀 Tento článok vznikol za podpory MámNárok.SK – Vrátenie daní z Nemecka a Rakúska

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Zdroj: mth Foto: https://images.pexels.com/photos/14162102/pexels-photo-14162102.jpeg