Zápas o mestskú obývačku: Ako viedenské stajne prežili odpor svetových architektov a stali sa srdcom mesta

Ak dnes prechádzate okolo viedenského Volkstheatru smerom k hlavnej nákupnej tepne Mariahilfer Straße, nemôžete ho minúť. Rozsiahly komplex budov, z jednej strany ohraničený najdlhšou barokovou fasádou v rakúskej metropole, z druhej strany preťatý dvoma masívnymi modernistickými monolitmi z kameňa. Viedenské MuseumsQuartier, skrátene MQ, dnes domáci aj turisti vnímajú ako samozrejmú súčasť mesta. Ako akési „mestské korzo“ či obývačku pod holým nebom, kde sa popri popíjaní bieleho striku diskutuje o súčasnom umení.

Tento idylický obraz je však výsledkom desaťročia trvajúcich spoločenských konfliktov, politických kompromisov a brutálnych architektonických vojen, ktoré v deväťdesiatych rokoch minulého storočia takmer pochovali jeden z najambicióznejších kultúrnych projektov Európy. Príbeh MQ ukazuje, ako komplikovane sa rodí priestor, ktorý má slúžiť všetkým – od štátnych inštitúcií s miliónovými rozpočtami až po nezávislú alternatívnu scénu.

Od cisárskeho luxusu k hnedej propagande

Areál, ktorý sa dnes rozkladá na ploche približne 90 000 metrov štvorcových v siedmom viedenskom obvode, nevznikol ako priestor pre verejnosť. Presne naopak. V roku 1713 dostal hviezdny barokový architekt Johann Bernhard Fischer von Erlach od cisára Karola VI. jasnú úlohu: vybudovať reprezentatívne dvorné stajne priamo pred hradbami mesta, oproti cisárskemu palácu Hofburg. Po architektovej smrti stavbu dokončil jeho syn Joseph Emanuel, hoci v o niečo skromnejšej podobe, než hovorili pôvodné veľkolepé plány.

Cisársky dvor areál postupne rozširoval. V polovici 19. storočia pribudla klasicistická Zimná jazdiareň a neskôr, na želanie cisárovnej Alžbety známej ako Sisi, aj špecifická oktogonálna jazdecká hala v takzvanom Sedlárskom dvore. Luxus pre stovky koní a dvorné kočiare však definitívne skončil s pádom habsburskej monarchie po prvej svetovej vojne. Nová rakúska republika stajne vypratala, cenný inventár vydražila a pre gigantický komplex hľadala nové využitie.

V roku 1921 padlo rozhodnutie premeniť areál na Výstavisko (Messepalast). Historické priestory sa prispôsobili veľtrhom, v hlavnom dvore vyrástli priemyselné haly a miesto dostalo silný komerčný charakter. Temnú kapitolu dejín však komplex zažil počas druhej svetovej vojny. V rokoch 1940 až 1945 sa vtedajší Messepalast premenil na nástroj nacistického režimu, ktorý veľkorysé priestory využíval na masové propagandistické výstavy a podujatia NSDAP. Hoci po vojne Viedenské veľtrhy prevádzku obnovili, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo čoraz jasnejšie, že dožívajúci výstaviskový areál v tesnej blízkosti historického centra potrebuje radikálnu zmenu kurzu.

Parížsky vzor a vojna o vežu

Bodom obratu sa stal rok 1983, kedy rakúske ministerstvo vedy a výskumu zadalo vypracovanie prvej koncepcie nového kultúrneho fóra. Keď sa navyše v stajniach etabloval prestížny festival Wiener Festwochen, diskusia o kultúrnej premene nabrala na obrátkach. Viedenskí plánovači nehľadali inšpiráciu nikde inde než v Paríži – ideovým vzorom sa stalo progresívne Centre Georges-Pompidou, ktoré spájalo moderné umenie, nové médiá a živý verejný priestor.

Nasledujúca medzinárodná architektonická súťaž na prelome rokov 1989 a 1990 však namiesto kultúrneho konsenzu priniesla hlboký spoločenský rozkol. Porota jednohlasne vybrala projekt viedenských bratov Lauridsa a Manfreda Ortnerovcov (štúdio Ortner & Ortner). Ich pôvodný návrh bol nekompromisne modernistický a dominovali mu dve výškové stavby: valcovitá administratívna budova a predovšetkým štíhla, eliptická čitáreň s knižnicou – takzvaný Leseturm (Čitárska veža). Táto veža sa mala stať novou vertikálnou dominantou Viedne a vizuálnym symbolom celého areálu.

Viedeň však na takýto zásah do svojej historickej panorámy nebola pripravená. V roku 1990 sa zmobilizovala masívna občianska iniciatíva. Spor rýchlo prekročil hranice Rakúska. V roku 1993 podpísalo viac ako 140 popredných svetových historikov umenia a architektov petíciu proti projektu bratov Ortnerovcov. Medzi protestujúcimi boli také mená ako Sir Ernst Gombrich či Ieoh Ming Pei, autor slávnej sklenenej pyramídy v parížskom Louvri. Odporcovia argumentovali, že moderná veža brutálne zničí historický kontext barokových stajní a naruší pohľad z viedenskej Ringstraße.

Tlak verejnosti nakoniec politikov zlomil. V októbri 1994 vtedajší viedenský starosta Helmut Zilk rázne vyhlásil, že žiadna Čitárska veža sa stavať nebude. Celý projekt sa musel od základu prepracovať a zmenšiť. Na rad prišiel expert na pamiatkovú ochranu Manfred Wehdorn, pod ktorého dohľadom dostali nové budovy namiesto pôvodne plánovaných transparentných sklenených fasád obklady z prírodného kameňa a ich celková výška bola dramaticky znížená.

Keď sa v apríli 1998 konečne začalo stavať, projekt čelil ďalšej rane: škandálu s chýbajúcou bezbariérovosťou. Štátny projekt za 150 miliónov eur ignoroval potreby ľudí s telesným znevýhodnením, čo vyvolalo ostrú kritiku v médiách. Chyby sa nakoniec museli narýchlo odstraňovať priamo počas výstavby. Napriek všetkým peripetiám bolo MuseumsQuartier v júni 2001 slávnostne otvorené a okamžite sa zaradilo medzi najväčšie kultúrne areály sveta.

Tri piliere a jedna Libelle

Dnešná podoba MQ ťaží práve z kontrastu, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch predmetom sporov. Historické barokové krídla dnes obopínajú centrálny dvor, v ktorom stoja dve kľúčové múzeá od bratov Ortnerovcov.

Na jednej strane dvora dominuje Leopold Museum – masívny svetlý kváder obložený bielym mušľovým vápencom. Vo svojich útrobách skrýva najrozsiahlejšiu zbierku diel rakúskeho expresionistu Egona Schieleho na svete. Práve na streche tohto múzea sa v roku 2020 odohralo prvé zásadné priestorové rozšírenie komplexu od jeho otvorenia. Architekti Ortner & Ortner tam navrhli panoramatickú nadstavbu s názvom MQ Libelle (Vážka). Tento futuristický objekt s bezplatne prístupnou terasou a umeleckými inštaláciami od Brigitte Kowanz a Evy Schlegel ponúka jeden z najlepších výhľadov na centrum mesta.

Oproti Leopoldovmu múzeu stojí jeho temný protipól – MUMOK (Múzeum moderného umenia nadácie Ludwigovcov). Kubus potiahnutý tmavým, sivočiernym sopečným tufom pôsobí ako monolit, ktorý spadol z vesmíru. Zaujímavosťou je, že budova mala byť pôvodne podstatne vyššia. Keďže však architekti museli kvôli protestom znížiť nadzemnú výšku, chýbajúce výstavné podlažia doslova zakopali pod zem a vybudovali hlboké pivničné galérie.

Tretím hlavným bodom je Kunsthalle Wien, ktorá bezprostredne nadväzuje na historickú Zimnú jazdiareň a sústreďuje sa na dočasné výstavy medzinárodného súčasného umenia. Tieto tri inštitúcie dopĺňa ďalších šesť veľkých hráčov vrátane Centra architektúry (Az W), tanečného centra Tanzquartier, detského múzea ZOOM či divadla pre mládež Dschungel Wien. Kultúrna diverzita sa navyše čoskoro opäť rozrastie: rakúska vláda oficiálne oznámila, že v roku 2028 sa do traktu na Mariahilfer Straße presťahuje Dom rakúskych dejín (HdGÖ). Projekt s rozpočtom takmer 40 miliónov eur prinesie ďalších 3 000 metrov štvorcových čistých výstavných plôch.

Konflikt o Public Netbase a nezávislé laboratórium Q21

Hoci MQ navonok funguje ako dobre namazaný kultúrny stroj, napätie medzi inštitucionalizovaným umením a nezávislou scénou je prítomné od samého začiatku. Najviditeľnejším symbolom tohto stretu sa stal odchod platformy Public Netbase na začiatku roka 2002. Táto rešpektovaná organizácia, ktorá sa kriticky zaoberala novými technológiami, internetom a digitálnym umením, sídlila v areáli ešte pred jeho oficiálnym otvorením. Po nezhodách s novovzniknutou štátno-mestskou manažérskou spoločnosťou MQ však musela priestory opustiť.

Pre kritikov bol tento krok dôkazom, že nové MuseumsQuartier uprednostňuje komerčne úspešné, masové inštitúcie pred radikálnou, nezávislou digitálnou kultúrou. Aby vedenie komplexu toto napätie otupilo, vyčlenilo viac ako 7 000 metrov štvorcových v horných poschodiach barokového traktu pre projekt Q21 (dnes známy pod značkou MQ Kulturmieter:innen).

Tento priestor dnes funguje ako autonómne kreatívne laboratórium, ktoré zastrešuje približne 50 až 60 nezávislých iniciatív, festivalov, umeleckých skupín, herných vývojárov a alternatívnych vydavateľstiev. Dlhoročným nájomníkom je napríklad svetovo známa rakúska umelecko-teoretická skupina monochrom. Mnohé z týchto iniciatív prevádzkujú takzvané „šouroomy“ na prízemí Fischer-von-Erlachovho traktu, ktoré sú bezplatne prístupné denne až do desiatej večer.

Súčasťou tohto ekosystému je od roku 2002 aj prestížny program Artist-in-Residence. MQ v spolupráci s partnermi, akým je nadácia Erste, ročne poskytne ubytovanie, ateliér a štipendium približne stovke medzinárodných tvorcov, kurátorov a vedcov, pričom osobitný dôraz sa kladie na región západného Balkánu a strednej Európy. Za takmer štvrťstoročie existencie programu prešlo viedenskými ateliérmi vyše 630 umelcov vrátane hviezd pouličného umenia ako francúzsky Invader.

Fenomén Enzi: Nábytok, ktorý zmenil správanie Viedenčanov

Keď MuseumsQuartier v roku 2001 otvárali, jeho nádvoria zívali prázdnotou. Okrem niekoľkých klasických drevených lavičiek tu nebolo kde sedieť. Zlom nastal v roku 2002, keď rakúsky umelec Josef Trattner priniesol v rámci jedného zo svojich projektov do areálu obrie penové objekty. Návštevníci ich okamžite začali presúvať, sadať si na ne a ležať.

Vedenie MQ pochopilo potenciál a oslovilo architektonické tímy, aby navrhli modulárny dvorový nábytok. Súťaž vyhralo štúdio PPAG (Anna Popelka a Georg Poduschka). Ich návrh dostal meno Enzi – podľa vtedajšej prokuristky areálu Daniely Enzi, ktorá mala na starosti oživenie verejného priestoru. Prvé Enzis sa v areáli objavili v zime 2002 ako pospájané iglu v rámci programu Zima v MQ. Od leta 2003 sa stali permanentnou súčasťou dvora.

Eventová fabrika alebo chrám umenia?

Hoci je MQ ekonomicky úspešným projektom a ročne priláka milióny návštevníkov na svoje sezónne podujatia – akými sú letné literárne čítania O-Töne či populárne zimné trhy s futuristickými gastropavilonmi a minigolfovým parkom MQ Amore – vnútri inštitúcie to občas iskrí.

Naposledy sa interná kritika prevalila na verejnosť koncom roka 2021, tesne pred nástupom súčasnej riaditeľky Bettiny Leidl. Riaditeľ prestížneho Leopoldovho múzea Hans-Peter Wipplinger vtedy otvorene vystúpil proti dovtedajšiemu manažmentu celej holdingovej spoločnosti MQ (v ktorej vlastní 75 % štát a 25 % mesto Viedeň). Vyhlásil, že veľké múzeá nepotrebujú od materskej eseročky ďalší masový eventový program a hlučné komerčné akcie na nádvorí. Od manažmentu očakávajú primárne stopercentnú údržbu budov, investície do zlyhávajúcej infraštruktúry a dôstojné prostredie pre špičkové umenie.

Bettina Leidl po svojom nástupe v roku 2022 zareagovala zmenou rétoriky. Areál sa podľa nej musí posunúť od čistej zábavy k ekologickej udržateľnosti, digitalizácii a hlbšiemu spoločenskému diskurzu. Priestory ako MQ Freiraum sa začali profilovať prísnejšie smerom k angažovanému, sociálno-politickému vizuálnemu umeniu s bezplatným vstupom pre verejnosť.

Príbeh viedenského MuseumsQuartier nie je príbehom o dokonalom architektonickom pláne, ktorý sa bez chyby zrealizoval. Je to permanentný, dynamický zápas o to, komu patrí priestor v modernom meste. Či má mať prednosť historická pamäť miesta, veľké štátne zbierky, divoká alternatívna tvorba, alebo prozaická túžba unaveného Viedenčana len tak si zadarmo oddýchnuť na farebnom plastovom výlisku uprostred metropoly. Práve v tom, že MQ dokáže všetky tieto protichodné svety udržať pod jednou barokovou strechou, spočíva jeho skutočný úspech.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť