Viedenská štátna opera prežila cisárov, bomby aj vlastnú smrť

Je len málo kultúrnych inštitúcií na svete, ktoré by tak presne zrkadlili dejiny svojho národa ako Viedenská štátna opera. Od imperiálnej pýchy cez tragédiu jej tvorcov, temné časy nacizmu až po znovuzrodenie z popola v roku 1955. Dnes, keď prechádzame okolo majestátnej budovy na Opernringu, vidíme nielen divadlo, ale symbol rakúskej identity, ktorý bol vykúpený krvou, potom a umením.

Keď cisár František Jozef I. dňa 25. mája 1869 slávnostne otváral novú budovu Dvornej opery predstavením Mozartovho Dona Giovanniho, v cisárskej lóži chýbali dvaja najdôležitejší muži. Architekti Eduard van der Nüll a August Sicard von Sicardsburg sa tohto momentu nedožili. Príbeh jednej z najvýznamnejších operných scén sveta sa totiž nezačal potleskom, ale ľudskou tragédiou, ktorá dodnes vrhá tieň na jej neorenesančnú fasádu.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,66.- mesačne!

Získať viac informácií

Kliatba „potopenej truhlice“

V polovici 19. storočia sa Viedeň menila. Staré hradby padli a na ich mieste rástla Ringstraße – výkladná skriňa habsburgskej monarchie. Nová opera mala byť klenotom tohto bulváru. Víťazný návrh dvojice architektov sa inšpiroval talianskou renesanciou, konkrétne bazilikou vo Vicenze, a dbal na použitie tých najušľachtilejších materiálov. Fasáda bola celá z prírodného kameňa – tvrdý Kaiserstein z lomu, ktorý dodával materiál pre cisárske stavby, sa striedal s jemnejším vápencom z Kelheimu či Breitenbrunnu. Interiér zdobili mramory a fresky Moritza von Schwinda.

Verejnosť a kritika však boli neúprosné. Keďže úroveň ulice pred operou bola po začatí stavby zdvihnutá o meter, budova opticky „sadla“. Viedenčania ju posmešne nazývali „potopenou truhlicou“ a v narážke na vojenskú porážku Rakúska v roku 1866 ju označovali za „Königgrätz stavebného umenia“.

Tlak bol neúnosný. Eduard van der Nüll, citlivý umelec, spáchal samovraždu. Jeho partner Sicardsburg zomrel na infarkt o necelých desať týždňov neskôr. Budova, ktorá mala byť oslavou krásy, si vyžiadala tú najvyššiu daň ešte predtým, než v nej zaznel prvý tón.

Od barokových sál po Mahlerovu revolúciu

Hoci budova na Ringu je dnes ikonou, inštitucionálne korene viedenskej opery siahajú omnoho hlbšie, až do roku 1708. Habsburgovci boli nielen mecenášmi, ale často aj aktívnymi hudobníkmi. Cisár Leopold I. sám skomponoval stovky diel. Opera sa sťahovala z Redutových sál do Divadla pri Korutánskej bráne (Theater am Kärntnertor) či do starého Burgtheatru.

Práve tu sa písali dejiny hudby. Cisár Jozef II., osvietenský absolutista, tu dával priestor Mozartovi, ktorý pre Viedeň skomponoval Figarovu svadbu či Così fan tutte. V 19. storočí sa Viedeň stala centrom, kde chceli uspieť všetci – od Glucka cez Beethovena až po Verdiho. Richard Wagner tu síce narážal na odpor, no jeho diela sa nakoniec stali neoddeliteľnou súčasťou repertoáru.

Skutočnú revolúciu však priniesol až Gustav Mahler. Keď v roku 1897 prevzal riaditeľské kreslo, zmenil všetko. Mahler nebol len dirigent, bol to vizionár, ktorý žiadal „Gesamtkunstwerk“ – dokonalé spojenie hudby, scény a herectva. Jeho desaťročná éra je dodnes považovaná za zlatý vek, kedy sa z Dvornej opery stala nespochybniteľná svetová špička. Jeho nekompromisná snaha o kvalitu nastavila latku, ktorú sa snažili udržať aj jeho nasledovníci ako Richard Strauss či Franz Schalk.

Súmrak bohov a pád do popola

Dejiny opery v 20. storočí však kopírovali tragédiu Európy. Po „anšluse“ Rakúska v roku 1938 navštívil operu Adolf Hitler a nacistická mašinéria začala s čistkami. Židovskí umelci, zamestnanci a hudobníci boli vyhodení, prenasledovaní, mnohí zavraždení. Diela židovských skladateľov či modernistov ako Ernst Křenek zmizli z repertoáru.

Symbolika konca prišla 30. júna 1944. Posledným predstavením pred zatvorením divadiel v rámci „totálnej vojny“ bola Wagnerova Götterdämmerung (Súmrak bohov). Scénická poznámka v závere opery hovorí o plameňoch, ktoré pohlcujú sieň bohov. O necelý rok neskôr sa táto fikcia stala realitou.

Dňa 12. marca 1945 zasiahli budovu americké bomby. Hľadisko a javisko ľahli popolom. Iróniou osudu zostala ušetrená predná časť budovy s freskami a cisárskym salónom – symbol starej monarchie prežil, zatiaľ čo srdce divadla zhorelo.

Zázrak roku 1955: Viac než len rekonštrukcia

Po vojne stála Viedeň pred otázkou: Zbúrať ruinu a postaviť moderné divadlo, alebo rekonštruovať? Rozhodnutie padlo pre obnovu. Architekt Erich Boltenstern citlivo prepojil zachovanú historickú fasádu s modernizovaným hľadiskom, pričom dbal na akustiku s využitím dreva.

Kým sa stavalo, súbor hral v provizóriách – vo Volksoper a v Theater an der Wien. Práve v týchto ťažkých časoch sa pod vedením dirigenta Josefa Kripsa zrodil slávny „mozartovský štýl“ – ľahký, priezračný zvuk, ktorý sa stal protipólom ťažkého romantizmu.

Dátum 5. november 1955 je v rakúskom kalendári zapísaný zlatým písmom. Len pár mesiacov po podpise Štátnej zmluvy, ktorá vrátila Rakúsku suverenitu, sa opera znovu otvorila Beethovenovým Fideliom pod taktovkou Karla Böhma. Nebola to len kultúrna udalosť; bol to akt štátnosti. Televízny prenos ORF vtedy sledovala celá krajina, hoci televízorov bolo v republike len pár stoviek. V hľadisku sedel aj americký minister zahraničia John Foster Dulles. Opera opäť potvrdila, že v Rakúsku je politika a kultúra nerozlučne spojená.

Súčasná mašinéria na sny

Dnes je Viedenská štátna opera kolosom, ktorý funguje ako dobre namazaný stroj. Na rozdiel od mnohých svetových domov funguje na repertoárovom systéme. To znamená, že počas desiatich mesiacov sezóny sa na javisku vystrieda viac ako 50 rôznych produkcií. Takmer každý večer iná opera, iná scéna, iné obsadenie.

Herbert von Karajan, ďalší z gigantov na riaditeľskej stoličke, zaviedol v druhej polovici 20. storočia princíp spievania v originálnom jazyku a systém medzinárodných hviezd. Z opery sa stalo globálne javisko, kde si podávali kľučky legendy ako Maria Callas, Luciano Pavarotti, Plácido Domingo či Edita Gruberová.

Rovnako dôležité ako sólisti je však podhubie. Orchester Viedenskej štátnej opery je unikátny tým, že práve z jeho radov sa regrutujú členovia Viedenských filharmonikov. Táto symbióza zaručuje špecifický „viedenský zvuk“, ktorý je chránenou značkou kvality. Nesmieme zabúdať ani na Viedenský štátny balet, ktorý pod vedením osobností ako Manuel Legris či v súčasnosti Martin Schläpfer (a od septembra 2025 Alessandra Ferri) potvrdzuje, že tento dom nie je len o speve.

Strážca tradície v modernom svete

Viedenská štátna opera nie je len múzeom hudby. Riaditelia ako Dominique Meyer či súčasný Bogdan Roščić čelia výzve, ako udržať rovnováhu medzi konzervatívnym viedenským publikom a potrebou modernizácie. Premiéry súčasných diel, ako napríklad Orlando od Olgy Neuwirth, ukazujú, že inštitúcia sa nebojí riskovať.

Zároveň si však plní svoju spoločenskú úlohu. Keď v roku 2018 Rakúsko oslavovalo storočnicu republiky a parlament sa rekonštruoval, štátny akt sa konal práve tu. Za zvukov Mahlera a Beethovena si politická špička pripomenula dejiny krajiny.

Ppohľad na Viedenskú štátnu operu je takou lekciou pokory. Pripomína nám, že skutočné hodnoty pretrvajú politické režimy, vojny aj ekonomické krízy. Je to inštitúcia, ktorá slúži verejnosti v tom najušľachtilejšom zmysle – poskytuje priestor pre katarziu, krásu a reflexiu. A hoci jej začiatky boli poznačené smrťou architektov, ich dielo dnes žije pulzujúcim životom, ktorý každodenne potvrdzuje, že umenie je pre zdravú spoločnosť rovnako nevyhnutné ako chlieb.

🚀 Tento článok vznikol za podpory MámNárok.SK – Vrátenie daní z Nemecka a Rakúska

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Wiener_Staatsoper Foto: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Wiener_Staatsoper.jpg