„O tretej ráno si nás prehadzovali na pumpách.“ Slovenka opisuje 15 rokov driny v Rakúsku

Sektor opatrovania v zahraničí je pre tisíce slovenských žien synonymom lepšieho zárobku. Peniaze, ktoré doma nezarobia, si však často vykupujú extrémnou psychickou a fyzickou záťažou, nebezpečnými presunmi a situáciami, o ktorých sa na verejnosti hovorí len málo. Svoj príbeh nám zaslala čitateľka zo Žiliny, ktorá v Rakúsku pracovala pätnásť rokov. Jej rozprávanie je surovou spoveďou o odvrátenej tvári práce, ktorú mnohí vidia len cez optiku „ľahko zarobených peňazí“.

Keď hovorí o svojej práci, pani Viera nezačína pri pacientoch. Začína uprostred noci, v dodávke prepravcu.

„Chcela by som poukázať na to, že to nie je ľahká práca za zaslúžené peniaze,“ píše v úvode svojho listu. Prvá časť jej príbehu sa odohráva na trase medzi Žilinou a Viedňou. Na trase, ktorú absolvovala nespočetnekrát, a ktorá sama osebe predstavovala vyčerpávajúci a nebezpečný rituál.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Noční jazdci a ľudský náklad

Systém prepravy opatrovateliek, ako ho zažila, fungoval v neúprosnom rytme. „Predstavte si, šoféri vyrazia z východu Slovenska niekedy o deviatej večer,“ opisuje. Kým sa dodávka prebila cez polovicu krajiny, bola hlboká noc. „V Žiline, kde bývam, prišli okolo jednej po polnoci.“

Tým sa však zber „nákladu“ nekončil. Nasledovala strastiplná cesta po okolitých malých dedinách, kde sa zbierali ďalšie ženy. Každá zastávka znamenala stratený čas, každá nová kolegyňa bola rovnako unavená. Cieľom bola anonymná čerpacia stanica kdesi na hraniciach, ktorú dosiahli okolo tretej hodiny ráno.

„Tam sme mali prestávku asi 15 minút. Šoféri si nás vymenili podľa smeru cesty v Rakúsku,“ opisuje pani Viera scénu ako z logistického depa. Ženy, unavené a rozospaté, si v mrazivej noci prehadzovali batožinu z jednej dodávky do druhej. Bol to prestupný „hub“ ľudskej sily.

Do Viedne dorazili okolo pol siedmej ráno. Pre pani Vieru sa cesta skončila, no pre šoféra často nie. „Niektorí pokračovali ďalej, aj do Grazu,“ dodáva.

Rovnaký kolotoč nasledoval pri návrate. Okolo obeda vyzdvihnutie vo Viedni, príchod domov do Žiliny o štvrtej poobede.

Pani Viera si rýchlo uvedomila nebezpečenstvo tohto modelu. „Ak to robil jeden šofér, tak sa nečudujem, že dostávali mikrospánok,“ konštatuje. Keď sa jedného z vodičov priamo opýtala, prečo nejazdia dvaja, aby sa mohli striedať, odpoveď bola trpká a ekonomicky jasná: „Odpovedal, že by nezarobili.“

Tento systém, postavený na maximalizácii zisku a minimalizácii nákladov, posielal ženy do práce už vopred vyčerpané. A ako ukazuje ďalšie rozprávanie pani Viery, vyčerpanie bolo to posledné, čo si pri starostlivosti o pacientov mohli dovoliť.

„Vychrstla na mňa celý pohár“

Pätnásť rokov v rakúskych domácnostiach je pätnásť rokov zbierania zážitkov, ktoré testujú hranice ľudskej trpezlivosti. „Práca opatrovateľky je niekedy náročná,“ píše pani Viera s prekvapivým zľahčením, než prejde k opisom reality.

Jednou z najťažších diagnóz, s ktorými sa stretávala, bola demencia a s ňou spojená agresivita. „Keď bola moja pacientka nervózna, dala som jej pohár s vodou a prášok na upokojenie,“ spomína. Reakcia bola okamžitá a nečakaná. „Vychrstla celý pohár na mňa.“

Pri inej príležitosti sa snažila pacientke pomôcť so základnou hygienou. „Keď som ju sprchovala, chcela som jej umyť vlasy. Vzala sprchovú hlavicu a hodila ju po mne.“ Len ťažko si predstaviť situáciu, v ktorej sa snažíte človeku pomôcť, no ten reaguje fyzickým útokom.

Agresivita však bola len jednou stranou mince. Tou druhou bola hlboká strata kontaktu s realitou, ktorá so sebou prinášala situácie na hranici bizarnosti a ľudskej tragédie.

Pani Viera spomína na pacientky, ktoré museli nosiť „gumové nohavičky“ pre inkontinenciu. Jedno ráno ju čakalo otrasné prekvapenie. „Ráno som sa zobudila a pacientka prala pokakané nohavičky v kuchyni v drese.“ V tom istom drese, kde sa pripravovalo jedlo.

Inokedy sa prejavili sluchové halucinácie. „Ráno vstala o štvrtej a vyšla na ulicu. Kričala: ‚Ticho tam, nehoráznosť!‘ Pritom bolo vonku úplné ticho. Ona počula hudbu v ušiach.“

Snáď najsmutnejší obraz psychického stavu pacientov ponúka spomienka na 84-ročnú ženu. „Jedna dementná pani, stará dievka, sa ma pýtala, či bude mať niekedy deti.“ Ako reagovať na otázku, ktorá odhaľuje takú hlbokú a nenaplnenú túžbu, prekrytú chorobou? Pani Viera zvolila úprimnú, hoci možno drsnú odpoveď: „Odpovedala som, že deti sú len starosť.“

Zásah hasičov o štvrtej ráno

Najdramatickejší zážitok jej 15-ročnej kariéry sa však odohral tiež o štvrtej hodine ráno. Ten moment, keď sa opatrovateľka mení zo spoločníčky na krízového manažéra a záchranára.

„Potom o štvrtej ráno vstala v spálni, spadla a tlačila hlavou dvere tak, že som ich nemohla otvoriť,“ opisuje desivú situáciu. Pacientka bola uväznená v izbe, zranená a blokovala jediný vchod.

Pani Viera musela okamžite konať. „Musela som volať lekára.“ Na miesto však nedorazila len sanitka. Situácia bola taká vážna, že prišli všetky zložky – lekár, polícia aj požiarnici.

Scéna ako z akčného filmu pokračovala. „Chceli ísť z ulice cez okno k pani, ale mala zatvorené okno.“ Záchranári sa nemohli dostať dnu. Nasledovalo jediné možné riešenie. „Tak museli dvere vybrať z pántov. Tak sa k nej dostali,“ píše pani Viera.

Pacientku naložili do sanitky a odviezli do nemocnice. Paradoxom celej situácie bol jej stav. „Ona si v sanitke kľudne zaspala.“ Zatiaľ čo pacientka, ktorá krízu spôsobila, našla pokoj, pre opatrovateľku sa peklo len začínalo.

„A ja som bola vynervovaná, nevyspatá. Musela som ísť s ňou do nemocnice,“ spomína. Tam pacientku nechali na pozorovanie. Pani Viera zostala sama. „A ja som šla o piatej ráno domov, do jej bytu.“

Do bytu s dverami vybratými z pántov, po prebdenej noci plnej stresu, strachu a adrenalínu.

„Mohla by som Vám ešte všeličo porozprávať,“ uzatvára svoj list pani Viera. Jej spoveď je len čriepkom z mozaiky tisícov podobných príbehov. Príbehov žien, ktoré si v tichosti rakúskych a nemeckých domácností zarábajú na živobytie prácou, ktorá si vyberá daň na ich psychickom aj fyzickom zdraví. Je to pripomienka, že za každým „zaslúženým eurom“ sú hodiny, o ktorých sa nehovorí – strávené v dodávkach uprostred noci, pri umývaní fekálií v dreze alebo pri čakaní na hasičov, kým vyvalia dvere.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Predplatné na skúšku (1,99 €):

Pre tých, ktorí si chcú výhody najprv „ochutnať“, je pripravený 7-dňový prístup za symbolickú cenu 1,99 €. Je to spôsob, ako si bez záväzkov vyskúšať, aké je to čítať portál bez reklám. Po skušobnej dobe, sa predplatné nepredľži a je možné prejsť na mesačné, alebo ročné predplatné.

Vyskúšať

Mesačné predplatné (2,99 €):

Štandardná mesačná platba ponúka plný prístup ku všetkým výhodám. Tento balík neobsahuje žiadnu viazanosť a predplatiteľ ho môže kedykoľvek jednoducho zrušiť v nastaveniach svojho účtu.

Predplatiť