Ako sa stať súčasťou veľkého rodinného stretnutia vo Viedni

Je to celkom jednoduché. Stačí mať potrebné jazykové znalosti, vytrvalosť a vôľu spojiť niečo, čo sa hľadalo tri desaťročia a konečne sa našlo. Ale poďme na začiatok a pekne po poriadku. Moja sesternica Alica mi dala adresu našej vzdialenej príbuznej zo šiesteho kolena, Heleny, ktorá žije vo Viedni. Chcela, aby som ju našla a oznámila jej správu, že má v USA tri sestry, ktoré ju hľadajú už viac ako 30 rokov.

Prvé stretnutie plné úžasu

V polovici marca som sa vybrala na uvedenú adresu – je to záhradková osada v susedstve štadióna Austrie v 10. obvode Viedne. S tlčúcim srdcom som zaklopala na dvere dnes už mojej milej sesternice Heleny a spýtala som sa jej, či bolo jej rodné meno Moza a či jej vlastná mama bola Hertha. Heli odpovedala s veľkými očami plnými úžasu s jednoznačným: „Ja!“

Vtedy som jej prezradila, že som jej vzdialená príbuzná zo Slovenska. Spýtala som sa: „Vieš o tom, že máš slovenské korene na Záhorí, v Stupave?“ Samozrejme, že to nevedela, a od tohto prvého stretnutia sa život zmenil nám obom a aj našim rodinám. Dohodli sme sa, že sa budeme oslovovať sesternice.

Z minulosti: Príbeh rodiny Mozovcov a svedectvo vojny

Rodinná história Mozovcov zo Stupavy je podobná tisíckam rodín v časoch Rakúsko-Uhorska. Chudobní nádenníci prichádzali začiatkom 20. storočia húfne do Viedne s veľkou nádejou, že sa ich ekonomický život zlepší. Problémy s jazykovou integráciou neboli, nakoľko sa v tom čase v celej monarchii deti v školách učili po nemecky a maďarsky.

Pradedo Heleny sa usadil v piatom obvode Viedne, no ekonomický zázrak sa v rodine neudial. Bol to typický život v jednoduchých podmienkach – drahý malý byt, voda na pavlači a v stiesnených podmienkach žili viaceré generácie spolu. Chudoba sa dedila z otca na syna. V takýchto podmienkach sa v roku 1927 narodila aj mama Heleny, Hertha. Mala ešte dvoch mladších bratov a ich mama, ktorá pochádzala z Grazu, zomrela na pľúcnu chorobu, keď bola Hertha len 6-ročná. Otec sa o deti nedokázal sám postarať a skončili v detskom domove.

Neskôr sa otec oženil znova a do rodiny pribudli ďalšie tri deti, no ťažké životné podmienky sa nezmenili. S nástupom fašizmu mnohí dúfali, že sa život zmení k lepšiemu, no tieto nádeje predčasne ukončilo vypuknutie druhej svetovej vojny, keď muži museli narukovať do vojny.

V tom čase bola 16-ročná Hertha antifasistka a nechcela dobrovoľne ísť vypomáhať do pracovných táborov, kam odvádzali mladé ženy na nútené práce v zbrojnom priemysle. Sused ju udal a skončila v koncentračnom tábore Uckermark, neskôr v Ravensbrücku. Hertha o svojom pobyte v táboroch rozprávala málo, trauma bola príliš hlboká. Svojej dcére Susan, ktorá žije v meste Cincinnati, prezradila len toľko, že keď pochopila, že sa jej nepodarí z tábora utiecť, kde nakoniec strávila celé dva roky, snažila sa byť nenápadná a prežiť v rámci možností. Sue, jej sestry Linda a Joan často videli mamu smutnú, plačúcu, s pohľadom do neznáma. Vtedy si kľakli k jej nohám a trpezlivo čakali, kým sa upokojí, niekedy plakali s ňou.

Ravensbrück oslobodili v máji 1945 ruskí vojaci, a hoci im Hertha mohla byť vďačná, nenávidela ich. Sue nikdy nezistila prečo. Hertha sa vydala začiatkom mája 1945 sama z Berlína do Viedne. Časť cesty absolvovala vlakom, časť pešo, či na vozoch s dobytkom. Viedeň bola v tom čase veľmi zničená bombardovaním, ľudia mali nedostatok jedla a práce. Jediné, čo existovalo, bol čierny obchod.

Zlomené srdce a nádej

Rodina Mozova naďalej žila v malom byte v chudobe a Hertha neplánovane otehotnela. V januári 1947 sa jej narodila dcéra Helena, ktorú okamžite dala na adopciu. V tom čase sotva 20-ročná, bez práce, bytu a rodinného zázemia nebola schopná sa o Helenu postarať, no milovala ju po celý život.

Helenu si neskôr vo veku 2,5 roka adoptovala viedenská rodina Rehor. Prežila s nimi krásne detstvo i mladosť a rodičia jej nikdy neprezradili, že bola adoptovaná. Báli sa, že keď bude v puberte, mohla by ich nepočúvať s argumentom: „Vy nie ste moji rodičia, nemáte mi čo prikazovať.“

Hertha videla bezvýchodiskovú situáciu v jej rodine, ťažké povojnové časy, a rozhodla sa vydať do Ameriky s predstavou, že tam bude mať určite lepší život. Začiatkom 50. rokov odišla do Salzburgu. Rakúsko bolo v tom čase rozdelené na štyri zóny: ruskú, americkú, francúzsku a britskú. Salzburg patril do americkej zóny a bez jazykových znalostí sa jej v roku 1953 podarilo nájsť „toho pravého“. Po krátkej známosti sa vydala za pána Taylora z Ohia. Sue spomína, že jej otec bol pragmatický muž a do Rakúska ho nelákala história, či kultúra. Prišiel sem kvôli vysokému platu a rôznym sociálnym výhodám na 4 roky. Podľa amerických nariadení bolo zakázané mať kontakt so ženami v Rakúsku, čo mladí muži nerešpektovali. Na konci roka 1954, ako mi Sue prezradila, odchádzali z Rakúska plné lietadlá a lode s rodinnými príslušníkmi americkej armády, veľa žien a detí. Hertha, vysoko tehotná, dostala prednostné lietadlo a v januári 1955 prišla do USA v deviatom mesiaci tehotenstva. Hneď na to sa jej narodila druhá dcéra Susan.

Nešťastné manželstvo a detstvo

Manželstvo Taylorovcov nebolo napriek trom dcéram šťastné. Otec mal problémy s alkoholom, mama bola ťažko traumatizovaná. Hertha sa nikdy nenaučila poriadne po anglicky, pracovala minimálne a bola finančne úplne závislá od manžela. Od útleho detstva jej dcéry museli u lekára a na úradoch prekladať. Sue spomína, že rodičia sa často hádali a nie raz zasahovala pri hádke aj polícia.

Všetky tri dievčatá sa museli od ranej mladosti starať samé o seba a Hertha našla svoj vnútorný pokoj až v neskoršom veku, keď bola milujúcou babičkou vnúčat.

A Helena? Vo veku 21 rokov sa rozhodla vydať a pri vypĺňaní dokumentov na sobáš zistila, že bola adoptovaná. Nezaoberala sa však svojím pôvodom. Bola vďačná adoptívnym rodičom, že s nimi prežila krásne detstvo, a odkiaľ pochádza, ju nezaujímalo. Prežila normálny život plný práce, starostlivosti o dvoch synov a manžela, ktorý bol ťažko chorý a napokon pred rokmi aj zomrel – až do dňa v marci, keď som sa ja objavila v jej živote.

Stretnutie, ktoré zmenilo život

Ten nádherný pocit, nájsť niekoho po dlhých rokoch odlúčenia, sa nedá opísať, to sa musí zažiť. Nezabudnem na prvý telefonát sestier. Po 70 rokoch sa videli cez Messenger. To more sĺz, dojatie, ľudská blízkosť a nekonečná láska by sa dali krájať vo vzduchu. Dodnes si nezabudneme na konci telefonátu povedať, že sa ľúbime.

Od marca do konca apríla nasledovali nekonečné telefonáty, kde som ja fungovala ako tlmočníčka, a prípravy na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 6. mája v mojom byte za prítomnosti rakúskej televízie. Príspevok je možné vidieť v programe Thema, ORF 2 v Mediatéke z 19. 5. 2025, a tiež v časopise News, číslo 21/2025.

Budúcnosť a spojenie koreňov

Budúcnosť: Pripravujeme sa, Helena, jej syn Christian, môj manžel Stephan a ja na ďalekú cestu do Ohia budúci rok v máji, aby Helena, dnes 78-ročná, spoznala celú americkú rodinu, sestry Lindu a Joan, netere, synovcov, a aby navštívila hrob mamy.

Sue sa o existencii Heleny dozvedela až po smrti mamy. Našla v jej pozostalosti doklady o Helene, jej rodný list, adoptívne doklady a viac ako 30 rokov svoju sestru hľadala. S pomocou mojej sesternice Alice, genealóga Mag. Pasterka a mojej pomoci sa podarilo spojiť rodinu a nájsť Helenu vo Viedni.

Rodinná kapitola a aj vojnová trauma sa uzatvára a som rada, že môžem byť súčasťou tejto rodiny, ktorej korene sú na Slovensku. S Helenou tam určite onedlho pocestujeme, aby videla Stupavu, miesto, odkiaľ pochádzajú naši príbuzní, kde sú naše korene.

Jana Graff-Löwbeer

S láskavým zvolením redakcie Viedenských slobodných listov uverejňujeme článok, ktorý bol pôvodne publikovaný v ich dvojčísle 24-25/2025.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa. Za obsah tohto článku zodpovedá jeho autor.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť