Dvanásť hodín v behu: Sestrička Mária o živote a náročnej práci v rakúskej nemocnici

V našej redakcii často prinášame rozhovory s opatrovateľkami. Mne sa zdá, že doteraz sme sa príliš málo zaoberali prácou zdravotnej sestry, preto som jednu z nich, 35-ročnú Máriu z neurológie z jednej väčšej viedenskej nemocnice, trošku vyspovedala.

V našej redakcii často prinášame rozhovory s opatrovateľkami, mne sa zdá, že príliš málo sme sa doteraz zaoberali prácou zdravotnej sestry, preto som jednu z nich, 35-ročnú Máriu z neurológie z väčšej viedenskej nemocnice, trošku vyspovedala.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Ako si prišla do Viedne, kedy a prečo práve ťažšie oddelenie neurológia?

„Vo Viedni som už 13 rokov. Po skončení školy som sa náhodne v Bratislave zoznámila s mojím terajším manželom, ktorý je z dediny v blízkosti slovenských hraníc a má dokonca aj slovenské korene, hoci jeho rodina žije už po viacero generácií na rakúskej strane. Z nevinného flirtu sa rýchlo vybudoval pevný vzťah a mužova rodina ma veľmi srdečne prijala medzi seba. Pomerne rýchlo sme sa aj kvôli manželovej robote rozhodli usadiť sa v Rakúsku. Bývame na poschodí v prerobenom rodičovskom dome a má to nesmierne výhody kvôli mojej práci na zmeny,“ dodáva Mária.

Kde si pracovala po skončení štúdia na Slovensku?

„V Bratislave som pracovala len krátko, pár mesiacov. Skoro sa prihlásili materské povinnosti a na materskej a v rodine muža som sa zdokonalila v nemčine. Neurológia ma zaujímala už dávno, bolo to moje prvé miesto v Rakúsku a tu som aj dodnes. Máme super kolektív, v prípade núdze si môžeme vymeniť služby, zaskočíme sa a na oddelení je nás aj niekoľko Sloveniek.“

Majstrovstvo v multitaskingu a denná rutina

Priblíž nám takú „normálnu“ rutinnú službu.

„Pred nástupom do práce musím doma pripraviť moje dve deti do školy, zabaliť desiatu a pred šiestou vyrážam autom do neďalekej Viedne. O siedmej je preberanie služby, nočná zmena nám zreferuje, ktorý pacient ako spal. Zadelíme sa do skupín a vrchná sestra nás oboznámi s odbermi, s pripravovanými vyšetreniami, presunmi pacientov na iné oddelenia, či informáciou, kto ide domov.

Okolo 7:15 začíname s raňajkami, u niektorých pacientov musíme pomáhať s kŕmením. Potom nasleduje hygiena, vyšetrenia, odbery, prepúšťanie z nemocnice a odborná práca – príprava liekov, infúzií, vizita. Okolo deviatej sa snažíme nájsť si chvíľu času na raňajky a na rozhovor. Moju prácu nazývam majstrovstvom v multitaskingu. Doobeda prebehne v rýchlosti vetra, obed niekedy pre množstvo práce zaregistrujem až vtedy, keď treba pomáhať pacientom s kŕmením. Priznám sa, nie vždy sa mi podarí niečo dostať pod zub na obed. Neraz sa stáva, že máme ťažký príjem, prepúšťania domov a k tomu príde smrť či personálny problém. Nie vždy je počet sestier plný, tak to sú veľmi stresové dni. Keď idem večer domov, nohy si necítim,“ dodáva Mária.

Aký je to pocit, keď pacienti na oddelení zomierajú?

„Napriek rokom odpracovaným na oddelení, mala by to byť pre mňa rutina. No každý človek je osobitný, má svoj osud a ver mi, vidieť mladú ženu s deťmi, keď sa otec pominul, zanechá vo mne vždy smútok. Nezriedka plačúcich pozostalých držím v náručí a aj mne vybehnú slzy. Aj my sestry sme len ľudia. Snažíme sa tieto ťažké situácie dôstojne aj spolu s rozlúčkou previesť. Ďakovné listy, e-maily i nezriedka dlhodobé kontakty svedčia o tom, že našu prácu robíme v rámci možností dobre. Poobede nasledujú návštevné hodiny a príbuzní majú horu otázok a želaní, ktorým sa snažíme vyhovieť.

Po večeri už často o piatej sadám za počítač, už počas dňa priebežne moju prácu dokumentujem a večer píšem podrobnejšie. Urobím si krátke informačné body, čo je treba urobiť v nasledujúci deň a v skratke, ako sa majú pacienti, ktorých som mala na starosti cez deň. Krátko pred siedmou je výmena služieb, predtým máme krátke ‚odovzdávanie informácií‘ a, bohužiaľ, často až vtedy si rekapitulujem môj deň a zistím, že som veľmi málo pila, jedla tiež skoro nič a nehovoriac o tom, že som sa možno dostala za 12 hodín len raz či dva razy na toaletu,“ smutne dodáva Mária.

„Nezriedka zostaneme s kolegyňami ešte sedieť, konečne máme čas si niečo zajesť, vypiť a ‚zísť‘ dolu. Cestu autom domov si doslova užívam, pustím si relaxačnú hudbu, niekedy aj rockovú a spievam si, podľa nálady. Po príchode domov často zvládnem len sprchu a odpadnem do postele. Určitý čas som si merala kroky, ktoré nabehám počas jednej služby. Zhrozila som sa a verte mi, nabehám maratón.“

Pohľad do budúcnosti a rovnováha v rodine

Ako vidíš ty svoju budúcnosť a vieš si predstaviť tvoju záslužnú prácu robiť do penzie?

„Myslíš do 65-ky? Nie, to nezvládnem, tempo je často šialené a v noci sme dve na celé oddelenie. Po nočnej potrebujem dva dni na zotavenie, pretože o spánku ani nechyrovalo. U nás vydržia skutočne len tí, čo svoju prácu milujú a majú dobrú fyzickú i psychickú kondíciu. O probléme nedostatku personálu nebudem ani hovoriť, trvá už roky bez viditeľného zlepšenia. Uvidím, ako mi bude slúžiť zdravie, ale s určitosťou viem, že neurológia sa nedá robiť až do penzie. Neskôr si chcem nájsť miesto niekde na ambulancii či u lekára v ordinácii. Možností je viac ako dosť!“

Ako zvládaš špagát medzi povolaním a poslaním matky a manželky?

„Otvorene poviem, bez pomoci rodičov z oboch strán by sme to nedokázali. Môj manžel robí časť zo svojej roboty z domu, dokonca je jeho zamestnávateľ v Bratislave. Moji svokrovci nám od začiatku s deťmi pomáhali. Ak som ja v službe, tak vodia i vozia deti do školy, zo školy na krúžky i na tréningy. V čase môjho voľna sa musím starať o domácnosť ako každá iná žena a cez víkendy sme často na futbale. Moji rodičia vypomáhajú cez prázdniny, musia si brať dovolenky, ešte obaja pracujú. Ešte pár rokov a deti budú samostatné, tak náš život sa určite upokojí.“

Čo želáš našim čitateľom?

„Hlavne zdravie, aby sa nikto z vás u nás na oddelení neocitol! U nás nie je zle, ale radšej, aby ste nás nepotrebovali,“ s úsmevom uzatvára Mária.

Vaša Jana

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť