Mýtus, prach aj škandály: Ako viedenský Burgtheater pretváral európsku kultúru

Keď v máji roku 1748 zazneli prvé tóny Gluckovej opery v narýchlo prestavanej sále bývalého panovníckeho loptového domu na viedenskom námestí Michaelerplatz, málokto tušil, že sa práve rodí jeden z najvplyvnejších kultúrnych monumentov kontinentu. Cesta rakúskeho divadla Burgtheater od komorného cisárskeho rozmaru až po prestížnu scénu, kde sa dodnes prepletá vysoké umenie s vyhrotenou politikou, však nebola dláždená len potleskom na otvorenej scéne. Je to príbeh plný architektonických rivalít, ničivých požiarov, cenzúry, politických provokácií a neúprosných finančných pádov.

Prvý zásadný míľnik v histórii scény prišiel s rozhodnutím cisára Jozefa II., ktorý v roku 1776 vyhlásil divadlo za „Nemecké národné divadlo“. Osvietenský panovník mal však o poslaní umenia pomerne svojskú predstavu. Podľa jeho výnosu nesmeli hry končiť tragicky, aby vysoká šľachta neodchádzala z predstavení v zlej nálade. Klasické drámy vrátane Shakespearovho Hamleta či Romea a Júlie sa tak museli povinne upravovať a vybavovať takzvaným „viedenským záverom“ – teda sileným šťastným koncom.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

Monument na Ringstraße

Skutočný architektonický aj spoločenský zlom však nastal až v druhej polovici 19. storočia, keď sa Viedeň búraním hradieb transformovala na modernú metropolu. Novú reprezentatívnu budovu na prestížnej triede Ringstraße navrhla dvojica uznávaných architektov Gottfried Semper a Karl von Hasenauer. Výstavba v štýle neorenesancie trvala dlhých štrnásť rokov (1874 – 1888) a sprevádzali ju osobné roztržky medzi tvorcami.

Keď bola budova v októbri 1888 slávnostne otvorená, očarila návštevníkov svojím prachoviskom neobvyklých dekorácií. Návštevníci dodnes obdivujú monumentálne stropné maľby na schodiskách, ktoré vytvoril vtedy len začínajúci mladý maliar Gustav Klimt spolu so svojím bratom Ernstom a Franzom Matschom. Cisár František Jozef I. bol zo zostavy antických a shakespearovských výjavov taký nadšený, že umeleckému trojlístku udělil Zlatý kríž za zásluhy.

Budova však od začiatku zápasila s obrovským problémom: katastrofálnou akustikou. Hľadisko sa muselo už v roku 1897 kompletne prestavať, aby diváci v zadných radoch vôbec počuli hercov na pódiu.

Vojnová spúšť a symbolické povstanie z popola

Temné obdobie národného socializmu zanechalo na scéne nekončiacu jazvu. Po anexii Rakúska v roku 1938 sa divadlo okamžite stalo nástrojom nacistickej propagandy. Repertoár bol podrobený prísnej rasovej cenzúre, zatiaľ čo židovskí členovia súboru čelili okamžitým výpovediam, deportáciám a v mnohých prípadoch tragickému koncu v koncentračných táboroch.

Neskazenosť reprezentatívnej architektúry nemala trvať dlho. V apríli 1945, počas bojov o Viedeň, bola budova zasiahnutá pri náletoch a následne zachvátená masívnym požiarom. Zo slávneho hľadiska a javiska zostala iba skrútená oceľová kostra. Zázrakom sa však podarilo zachovať unikátne Klimtove fresky na schodiskách.

Kým sa zdevastované sídlo desaťročia rekonštruovalo, súbor našiel azyl v priestoroch varieté Ronacher. Návrat na domovskú scénu na Ringstraße 14. októbra 1955 sa stal celonárodným sviatkom a jedným zo symbolov povojnového obrodenia Rakúska. Prvé predstavenie Grillparzerovej hry Kráľ Otokar, jeho šťastie a koniec vnímala spoločnosť ako oslavu obnovenej štátnej samostatnosti.

Búrka menom Peymann: Keď divadlo otriasa štátom

Burgtheater nikdy nebol len pasívnou národnou kultúrnou pamiatkou; vždy fungoval ako lakmusový papierik nálad v spoločnosti. Najvýraznejšie sa to prejavilo počas éry charizmatického aj kontroverzného nemeckého režiséra Clausa Peymanna, ktorý stál na čele divadla v rokoch 1986 až 1999.

Peymann do zatuchnutých konzervatívnych pomerov priniesol nekompromisnú modernizáciu a politickú provokáciu. Vrcholy napätia prišli v roku 1988 s premiérou hry Heldenplatz (Námestie hrdinov) od slávneho spisovateľa Thomasa Bernharda. Hra, ktorá nekompromisne účtovala s neochotou Rakúska čeliť vlastnej nacistickej minulosti, vyvolala najväčší škandál v novodobých dejinách krajiny.

Pred budovou protestovali tisíce ľudí, pričom konzervatívny aktivista dokonca pred vchodom vysypal kopu hnoja. Vnútri sály sa počas premiéry miešal obrovský potlesk s hlasným piskotom. Práve táto udalosť však definitívne potvrdila, že Burgtheater zostáva živým a spoločensky nepostrádateľným priestorom, nie iba múzeom pre turistov.

Technické zázraky a finančné zemetrasenie

Z technického hľadiska ide o mimoriadny komplex. Hlavná sála dnes pojme približne 1 340 divákov a disponuje javiskom s rozlohou takmer 780 štvorcových metrov. Unikátne päťposchodové rotujúce prepadlisko funguje na princípe paternosteru a umožňuje rýchlu výmenu obrovských kulís. Zaujímavosťou je aj historický, unikátne navrhnutý ventilačný systém, ktorý nasáva čerstvý vzduch zo susedného parku Volksgarten prostredníctvom špeciálnej stavby pripomínajúcej hríb.

Popri umeleckých úspechoch sa však divadlo nevyhlo ani obrovským krízam. V sezóne 2013/2014 inštitúciou otriasol masívny finančný škandál. Vyšetrovanie odhalilo dlhoročné účtovné machinácie, nesplatné dlhy a tajné fondy, ktoré viedli k okamžitému prepusteniu vtedajšieho kaufmanického vedenia aj umeleckého riaditeľa Matthiasa Hartmanna. Straty presiahli hranicu 8 miliónov eur a renomé scény zachraňovala až následná riaditeľka Karin Bergmann, ktorej sa podarilo finančnú situáciu stabilizovať a vrátiť na javisko medzinárodný rešpekt.

Fenomén viedenského publika

Vzťah Viedenčanov k „Burgu“, ako divadlo doma skrátene nazývajú, hraničí s posvätnou úctou. Herci tohto súboru neboli v minulosti vnímaní ako obyčajní zamestnanci, ale ako „herci Jeho Veličenstva“. S tým súvisel aj unikátny, takmer dvestoročný zákaz klaňania sa pred oponou (Vorhangverbot), zriadený ešte v roku 1798. Umelci sa jednoducho nesmeli znížiť k tomu, aby sa klaňali bežnému ľudu. Tento prežitok oficiálne zrušili až v roku 1983.

Rovnako legendárnym sa stal pojem Burgtheaterdeutsch – špecificky kultivovaný, až manieristický kultivovaný jazykový prejav a dikcia, ktorá po desaťročia určovala štandard divadelnej výslovnosti v celom nemecky hovoriacom priestore.

Dnes je Burgtheater so svojimi vedľajšími scénami (Akademietheater, Kasino či Vestibül) obrovským podnikom, ktorý funguje na báze mimoriadne náročného dennoleho striedania repertoáru. Od septembra 2024 prevzal umelecké kormidlo švajčiarsky režisér Stefan Bachmann. Pred ním stojí náročná úloha: udržať rovnováhu medzi rešpektom k monumentálnej histórii a potrebou oslovovať diváka 21. storočia. Príbeh tohto divadelného paláca totiž jasne ukazuje, že akonáhle Burgtheater prestane svoje publikum znepokojovať a provokovať, stráca svoju vlastnú dušu.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť