Mikrobusom do neistoty: Spala v mraze, čelila obťažovaniu

Desať rokov strávila ako opatrovateľka v Rakúsku. Práca, ktorá mala zabezpečiť rodinu na Slovensku, sa však rýchlo zmenila na systém, ktorý sama nazýva „novodobým otroctvom“. Obeťou sa nestala len ona, keď čelila sexuálnemu obťažovaniu, extrémnemu psychickému nátlaku a podmienkam hraničiacim s týraním, ale aj jej deti. Tie si z matkinej neprítomnosti odniesli traumu vyžadujúcu psychiatrickú liečbu. Jej príbeh je drsnou sondou do reality „nedobrovoľného podnikania“ a praktík niektorých agentúr, ktoré profitujú zo zraniteľnosti žien.

Sú ich tisíce. Ženy, ktoré každý druhý týždeň nasadajú do mikrobusov, aby sa v Rakúsku či Nemecku postarali o seniorov, kým ich vlastné rodiny zostávajú stovky kilometrov ďaleko. Práca opatrovateľky je na Slovensku vnímaná ako finančne relatívne lukratívna obeta. Čo sa však skrýva za zatvorenými dverami víl a bytov vo Viedni či Linzi, zostáva často zamlčané. Strach zo straty práce, jazyková bariéra a sofistikovaný systém agentúr vytvárajú prostredie, v ktorom sú zneužívanie a ponižovanie takmer na dennom poriadku. Jej cesta sa začala, ako mnohé iné, prácou „načierno“ ešte pred otvorením trhu.

Neskôr prišlo vytriezvenie v podobe rakúskej živnosti. „Bola som si vedomá, že po troch rokoch, keď sa skončí oslobodenie od daní, by som už musela platiť vysoké dane. Bolo mi jasné, že je to neudržateľné,“ spomína na systém, ktorý jednotlivca stavia do neriešiteľnej situácie, zatiaľ čo agentúry môžu profitovať. Prvá práca cez agentúru bola okamžitým ponorom do nočnej mory. Miesto sľubovanej starostlivosti o pacientku sa ocitla v úlohe slúžky v dome, kde spávala v presklenej nevykurovanej miestnosti, pracovala od piatej rána do jedenástej večer a čelila verbálnym útokom aj sexuálnemu obťažovaniu zo strany domáceho pána. O svojej dekáde v tomto systéme prehovorila bývalá opatrovateľka, ktorá si prešla peklom, aby nakoniec našla silu odísť a vybudovať si nový život.

Mohla by si sa nám v krátkosti predstaviť a povedať, ako dlho si robila 24-hodinovú službu?

Desať rokov. V roku 2000 som prvýkrát prišla pracovať do Rakúska. To bolo ešte v čase, keď sme tam mohli byť ako turisti, ale pracovný trh ešte nebol otvorený. Ak si dobre spomínam, od roku 2008 som začala pracovať na živnosť. Prvé roky som teda pracovala načierno.V roku 2011 som si urobila nostrifikáciu ako Heimhilfe a ešte nejakú dobu som pracovala na hodinovú službu. V začiatkoch tohto nedobrovoľného podnikania bolo zákonom stanovené, že prvé tri roky podnikania je človek oslobodený od plného platenia daní.

Ak človek zarobil menej než 11 000 eur za rok, bol oslobodený od platenia daní. Bola som si toho vedomá a rozhodla som sa tento spôsob živobytia ukončiť. Po troch rokoch by som už musela platiť vysoké dane. Bolo mi jasné, že by tento zákon mal byť prispôsobený takémuto spôsobu „podnikania“, pretože nikto nemôže reálne opatrovať viac než dvoch klientov. To môžu len agentúry – tie môžu svoje zárobky zvyšovať podľa počtu klientov a opatrovateliek.

V akých podmienkach si pracovala?

Prácu som dostala cez jednu agentúru. Najprv som prešla pohovorom v Bratislave, potom som sama docestovala do Viedne. Moja nemčina bola na veľmi nízkej úrovni – ovládala som len niekoľko slov a fráz.Prvá rodina, do ktorej som sa dostala, bola veľmi náročná. Bola to dedina niekde pri Schwechate. Oficiálne som sa mala starať o starú ženu, nepohyblivú, s dekubitmi. Bola som zaškolená, ako pracovať so zdvihákom pre pacientov a ako ošetrovať dekubity 4. stupňa. Realita bola iná.

Ubytovanie som dostala v dome oproti tomu, kde bývali domáci (neter s manželom). Tam bývala aj moja pacientka. Spala som v presklenom dome bez žalúzií alebo záclon, kde bolo najviac päť stupňov Celzia. Súkromie som mala len v kúpeľni. Vstávala som o piatej ráno, do postele som sa dostala okolo jedenástej v noci. Okolo pacientky bolo veľa práce, ale hlavnou náplňou bolo starať sa o domácnosť – každý deň odsúvať nábytok, aby som mohla všade povysávať, čistiť obuv, aj fajku domáceho pána.

To všetko patrilo k mojej práci. Každý vankúš, pohár či príbor mal svoje presné miesto – na milimeter presne. V drese nesmela byť ani kvapka vody. Domáci pán sa vyjadroval len spôsobom „slowakisch, debilisch, idiotisch“. Nebolo mu zaťažko ma v noci zobudiť, len aby na mňa nakričal, že okno v kuchyni nie je perfektne zatvorené – kľučka nebola v 45-stupňovom uhle.

Prvý turnus ma zaúčala kolegyňa, ďalší som v tom pekle bola sama. Domáci pán odo mňa vyžadoval orálne uspokojenie a čudoval sa, že mu to odmietam. Jeho manželka mi vysvetlila, že „muži sú takí“ a že ona je šťastná, že ju niekto chce. Z agentúry mi raz zavolali, či je všetko v poriadku. Bála som sa povedať pravdu. Vydržala som to ešte jeden turnus, veľmi som sa bála, na tretí som už nešla. Za trest som nedostala ďalšiu prácu.

Až po čase, keď potrebovali nutne záskok, som sa dostala do Viedne. Bola som už ôsma opatrovateľka, preto sa podmienky zlepšili. Na záskok som opatrovala 96-ročnú dementnú ženu. Po pekle pri Schwechate som mala pocit, že som v raji. Mala som veľa voľného času medzi nákupmi a varením. Po mesiaci bez práce ma do tej rodiny zavolali natrvalo. Babku som opatrovala ďalšie tri roky, až do jej smrti.

Dcéra bola doktorka, komunikovali sme po anglicky. So slovníkom v ruke som sedávala na zemi pri babke a pozerala s ňou staré filmy o Sisi. Pomaly som sa učila po nemecky. V piatok sme chodili do školy – na kurz Heimhilfe. Dokola tie isté moduly, tak to agentúra mala vymyslené. Oficiálne sme chodili v Rakúsku na kurz, v rodinách sme boli „akože na praxi“. Niektoré ženy ten kurz naozaj dokončili, ak mali dostatočnú nemčinu.

Po smrti opatrovanej som sa dostala do Linzu. Agentúra, cez ktorú som tam išla, mala veľmi zlé meno. Kolovali chýry, že na jednom mieste agentúra zarába niekoľkonásobne. Často mení opatrovateľky, aby mohla viac zarábať na sprostredkovaní. Prvá platba bola vyššia než mesačný plat. Rodiny platili za sprostredkovanie opatrovateľky, opatrovateľky za sprostredkovanie práce – mesačné poplatky.

Tak som sa sama seba pýtala – čo je to za živnosť, keď musím mesačne platiť za sprostredkovanie práce? Keďže som sa bála, že zo dňa na deň zostanem bez práce, snažila som sa opäť dostať do Viedne.

Agentúra v Linzi ma navyše nútila cestovať autami, ktoré prepravovali opatrovateľky. Bolo to drahšie ako vlak, tlačili sme sa tri vzadu, museli sme rozvážať po Rakúsku iné ženy alebo mužov, podľa toho, kde pracovali. Takáto preprava bola nepríjemná – časovo, finančne aj fyzicky. Unavení šoféri jazdili bez prestávky. Bolo to aj nebezpečné.Po návrate do Viedne som opatrovala jednu ženu na vozíku, mala leukémiu a bola veľmi disociatívna.

Bola presvedčivá herečka, silne manipulovala okolím. V tejto rodine som si vypočula všeličo – napríklad vetu: „Keď moja mama povie, skoč z okna, tak z toho okna skočíš.“ Veľmi som trpela a mala som z toho burnout. Niekoľko mesiacov som zostala na Slovensku, pracovala som na benzínovej pumpe. Po čase som sa vrátila do Rakúska – nevedela som uživiť svoju rodinu. Tentoraz som však bola sebavedomejšia. Kladla som si podmienky: turnusy len týždenné, lepší plat. Oficiálne nižší, ale „na ruku“ viac – kvôli odvodom. Začala som čítať motivačné knihy, rástla som ako osobnosť aj ako profesionálka.

Živnostníčka verzus agentúra? Plná moc a odobratý pas?

Našťastie som sa nikdy nestretla s tým, že by mi bol odobratý pas alebo občiansky preukaz. Veľa ráz som však počula o prípadoch, keď agentúry nechali ženy podpísať plnú moc – údajne kvôli nemčine – a potom s nimi robili, čo chceli. Ženy podpisovali papiere bez toho, aby vedeli, čo je na nich napísané, akú plnú moc vlastne dali.

Cesta zo začarovaného kruhu – HH nostrifikácia, nemčina, Pflegeschule?

Bola som si vedomá, že nechcem pracovať ako opatrovateľka – nedobrovoľne ako živnostníčka. Rozhodla som sa začať žiť v Rakúsku.

Na Slovensku som si robila kurzy Červeného kríža, v Rakúsku som potrebovala viac hodín, aby som sa mohla nostrifikovať ako Heimhilfe. Chodila som teda ešte jeden mesiac do školy. Mala som to šťastie, že som opatrovala jedného pána, ktorého opatrovala aj manželka. Ona mi umožnila cez deň chodiť do školy.

Dva týždne, keď som nemala pracovný turnus, som bývala u kamarátky. V roku 2011 som sa zamestnala ako Heimhilfe vo Wiener Sozial Dienste. Bol to pre mňa hotový zázrak – mohla som si dovoliť byť chorá a dostala som peniaze. Žiadna práca v bolestiach a horúčkach ako predtým. Po dvoch rokoch opatrovania v domácnostiach som si začala robiť vzdelanie ako Pflegehelferin, neskôr Pflegeassistentin. Vzdelanie mi zaplatil úrad práce, firma priplácala 200 eur. Najprv v domácej starostlivosti, potom v domovoch dôchodcov. Popri práci som začala opäť chodiť do školy a v roku 2019 som si ukončila vzdelanie ako diplomovaný sociálny pedagóg.

Po ukončení vzdelania som rok pracovala v nemocnici pre seniorov na oddelení pre dementných, potom som začala pracovať vo WG – malých detských domovoch. Teraz pracujem ako mobilná sociálna pedagogička, ktorá sa stará o rodiny s deťmi. Mojou pracovnou náplňou je zamedziť tomu, aby deti museli byť odobraté z rodín. Ďalej sa vzdelávam – čoskoro zo mňa bude LSB (životný a sociálny poradca).

Dopad tvojej absencie doma na deti?

Práca v Rakúsku veľmi ovplyvnila moje deti. Staršia dcéra mala šesť rokov, mladšia tri. Obe majú trvalé následky z neustáleho prerušovania vzťahu. Staršia dcéra potrebovala tri roky terapie, mladšia absolvovala pobyt na psychiatrii. Ja sama som tiež absolvovala psychiatrické sedenia.

Dnes je mojím životným poslaním pomáhať ženám a mužom, ktorí z finančných dôvodov musia opúšťať svoju rodinu, aby ju uživili – tak ako to bolo v mojom prípade. Desať rokov novodobého otroctva veľmi zaťažilo moju rodinu. Hoci sa máme radi a rozumieme si, aj tak nás táto práca veľmi poznačila. Neviem si ani predstaviť, ako veľmi trpia iné rodiny, kde sú vzťahy narušené ešte aj bez odchádzania od domova.

Hádky a intrigy medzi opatrovateľkami

Táto otázka si zaslúži veľkú pozornosť. Bolo by veľmi potrebné preventívne reagovať a naučiť ženy, ako spolu vychádzať. Sama som zažila prípady, keď rodine bolo sľúbené, že hneď príde náhrada, ak budú s opatrovateľkou nespokojní. Keď niekto ochorel alebo vznikol problém, nikto neprišiel pomôcť.

Rodina volala agentúre – nikto sa neozval. Či sa to dnes zmenilo, môžem len dúfať. Ja som mala svoju stratégiu a tá fungovala. Nešla som do novej rodiny s pocitom, že idem do boja a musím sa presadiť. Práve naopak – hneď som navrhla, že som ochotná sa prispôsobiť, ak si kolegyňa potrebuje presunúť termín, či už kvôli návšteve lekára, krstinám alebo chorobe.

Ak som niečo menila v domácnosti, hneď som kolegyňu upozornila a poprosila, či to môžeme skúsiť – ak sa jej to nebude páčiť, vrátime to späť. Dokupovanie vecí do domácnosti bola večná téma na hádky – múka, mäso, prací prášok… Ja som si vždy dala záležať, aby prišlo k výmene osobne, aby sme sa stretli a povedali si, čo sa za posledné dva týždne udialo.

Otvorený balík znamenal: dokúp novú múku. Alebo – použila som tvoje mäso, kúpila som ti za to iné. Tento spôsob komunikácie nebol bežný. Miesto toho sa kolegyne ohovárali a robili si naschvály. Často strihali dedkov, pracovali v záhrade, lebo si mysleli, že dostanú priplatené. Stal sa opak – nedostali nič. Ich iniciatíva sa stala automatickou súčasťou práce. Tak bola táto práca pre rodiny aj prezentovaná – „dostaneš slúžku, ktorá sa stihne starať aj o tvoju mamu či otca“.

Príbeh respondentky desivo ilustruje, ako ľahko sa môže človek v núdzi stať rukojemníkom. Agentúry, ktoré mali opatrovateľky chrániť, sa v jej rozprávaní javia skôr ako sprostredkovatelia profitujúci z ich zraniteľnosti. Či už išlo o fiktívne školenia, ktoré mali legalizovať prax, mesačné poplatky za „sprostredkovanie práce“ pre formálnu živnostníčku, alebo nebezpečnú a predraženú nútenú prepravu.

Najvyššiu daň si však nevybrala samotná práca, ale jej desaťročná absencia doma. Hoci sa jej napokon podarilo zo systému vymaniť, dokončiť si v Rakúsku vzdelanie a stať sa diplomovanou sociálnou pedagogičkou, jazvy na rodine zostávajú. Jej súčasné poslanie – pomáhať rodinám, aby nemuseli prechádzať podobným odlúčením – je tak priamym dôsledkom ceny, ktorú za ekonomickú záchranu rodiny sama zaplatila.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť