S fotoaparátom v batohu a silou v rukách: Horský príbeh opatrovateľa Igora

​Na obzore tirolských Álp sa rozlieva prvé ranné svetlo, ktoré postupne prepája ostré kontúry štítov s hmlou v údolí. Zatiaľ čo väčšina ľudí hľadí na túto scenériu z okien rekreačných chalúp, 48-ročný Igor v nej začína svoj každodenný kolobeh. Bývalý stavbár s robustnou postavou a mozoľnatými rukami vymenil prach zo stavieb za svet opatrovateľstva – oblasť, kde drvivú väčšinu tvoria ženy. Prišiel však s niečím, čo v horských dedinách Tirolska a Štajerska chýbalo: spojil chlapskú silu, rozvahu a nečakanú estetickú dušu. Igor si totiž prácu vyberá zámerne tak, aby vo voľných chvíľach mohol brať do rúk fotoaparát a zachytávať príbehy kraja i ľudí, ktorým navracia dôstojnosť.

Opatrovanie imobilných pacientov je oblasť, v ktorej fyzické sily často narážajú na svoje hranice. Mnohé opatrovateľky po čase odchádzajú od pacientov s vysokou hmotnosťou alebo pokročilou fázou neurodegeneratívnych ochorení, pretože ich vlastné zdravie nevydrží neustálu záťaž. Igor v tejto náročnosti našiel svoju vlastnú výhodu. Roky strávené na stavbách mu dali nepokornú fyzickú zdatnosť, ktorú doplnil o odborné techniky manipulácie s nepoddajným ľudským telom. Správne uloženie, prekladanie z postele na vozík či hygiena bez zbytočne bolesti pre pacienta sa preňho stali rutinou.

​“Keď som prišiel prvýkrát na stavbu v zahraničí, musel som sa naučiť dvíhať ťažké bremená tak, aby som si nezničil chrbát. Netušil som, že o pár rokov neskôr presne tie isté princípy využijem pri opatrovaní stodvadsaťkilového pacienta,“ spomína Igor s úsmevom. „Ľudské telo však nie je vrece cementu. Vyžaduje si úplne iný cit, správnu techniku a najmä komunikáciu. Dvakrát premeraj a raz dvíhaj, platí tu rovnako ako na stavbe.“

​Jeho voľba pracovných miest je však zámerná. Ak si Igor vyberá novú rodinu, podmienkou býva lokácia. Tirolské doliny a štajerské kopce nie sú preňho len geografickým bodom na mape, ale zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie. Každá dvojhodinová prestávka počas dňa, ktorú rodina pacientov opatrovateľom poskytuje na odpočinok, znamená pre Igora okamžitú premenu. Vymení ošetrovateľskú zásteru za pevnú obuv, vezme do rúk fotoaparát a vyrazí na vopred naplánovanú trasu.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

​Prvý príbeh: Dom s vôňou ihličia a pánom Ludwigom

​Pri spomienkach na svoje predchádzajúce pôsobiská sa Igorovi často vynára obraz starého dreveného domu na okraji tirolskej dedinky Hall in Tirol. Žil tam pán Ludwig, osemdesiatročný bývalý lesník, ktorého mozgová príhoda pripútala na lôžko a pripravila o časť rečových schopností. Ludwigova rodina pôvodne hľadala opatrovateľku, no po dvoch týždňach musela predchádzajúca žena prácu vzdať z dôvodu vyčerpania.

​Keď Igor prvýkrát prekročil prah ich domu, vládla v ňom tichá beznádej. Rodina sa obávala, ako starý pán prijme muža vo svojej najintímnejšej zóne. Igor však zvolil prístup založený na rešpekte a chlapskom porozumení. Namiesto zbytočných rečí priniesol do izby pokoj a istotu. Fyzická manipulácia s Ludwigom bola plynulá a bezstresová, pretože Igor presne vedel, ako využiť svoju silu bez toho, aby pacienta zranil alebo vystrašil.

​“Rodina bola na začiatku veľmi opatrná. Dcéry sa ma opýtali, či vôbec viem navariť polievku a prebaliť dospelého človeka. Ja som im len povedal, nech mi dajú tri dni,“ hovorí Igor. „S Ludwigom sme si však sadli okamžite. Chlapi medzi sebou nemusia veľa hovoriť. Keď som mu prvýkrát pustil futbalový zápas a sadol si k nemu s kávou, videl som v jeho očiach obrovskú úľavu. Uvedomil si, že pri ňom nestojí niekto, pred kým by sa mal hanbiť za svoju slabosť.“

​Ludwig, ktorý kedysi poznal každý strom v okolí, si prezeranie obrázkov na displeji fotoaparátu užíval s neskrývanou radosťou. V tých chvíľach opadla stiesnená atmosféra choroby a v izbe zostali len dvaja muži rozprávajúci sa o prírode, autách a živote. Rodina si postupne uvedomila, že mužský element priniesol do opatrovania niečo, čo im predtým chýbalo: uvoľnenosť, nadhľad a pocit, že pán domu nestratil svoju dôstojnosť.

​Druhý príbeh: Štajerské vinice a spomienka na pani Gretu

​Inú, no rovnako hlbokú stopu v Igorovi zanechala skúsenosť zo Štajerska, zo zvlneného kraja vinohradov neďaleko hraníc so Slovinskom. V malom gazdovstve opatroval pani Gretu, bývalú učiteľku a váženú osobnosť miestnej komunity, ktorej pokročilá forma Parkinsonovej choroby spôsobovala ťažké motorické komplikácie a občasné záchvaty úzkosti.

​Príbuzní pani Grety mali zo začiatku veľké predsudky. V nemecky hovoriacom prostredí je prítomnosť muža pri opatrovaní starších žien stále neobvyklá. Dcéry pani Grety sa obávali, či Igor zvládne jemné úkony, akými sú varenie špeciálnej stravy, podávanie liekov či citlivá osobná hygiena. Igor však nepotreboval dlhé vysvetľovanie. Svojou prirodzenou rozvážnosťou a zmyslom pre poriadok si ich získal v priebehu niekoľkých dní.

​“U pani Grety som musel dokázať, že chlapská ruka vie byť rovnako jemná ako ženská,“ vysvetľuje Igor. „Parkinsonova choroba prináša nečakané návaly strachu. Keď prišiel záchvat, nebolo treba veľa slov. Stačilo chytiť jej trasúcu sa ruku do mojej a počkať, kým sa jej dych neupokojí. Po týždni mi jej dcéra so slzami v očiach povedala, že mama sa pri mne prvýkrát po dvoch rokoch opäť cíti v bezpečí.“

​Pani Greta trpela nočným nepokojom. Igor dokázal svojím hlbokým, pokojným hlasom a istotou v pohyboch premeniť napäté chvíle na momenty pokoja. Vo voľnom čase chodieval do okolitých viníc. Štajerská krajina s jemnými líniami kopcov a teplým jesenným svetlom mu poskytovala dokonalé scenérie pre jeho fotografickú tvorbu. Obrázky vinohradov zaliatych západom slnka často ukazoval aj pani Grete. Pre starú ženu, ktorá už nemohla opustiť svoj domov, boli Igorove fotografie jediným oknom do sveta, ktorý tak veľmi milovala.

​Svet, kde prevládajú ženy, a mužský pokoj

​Práca v sektore, v ktorom pôsobia predovšetkým ženy, nesie so sebou špecifické výzvy. Igor sa často stretáva s počiatkovým údivom zo strany agentúr aj samotných rodín. Mnohé ženy v tomto odbore čelia obrovskému fyzickému vyťaženiu a vyhoreniu, pretože spoločnosť od nich očakáva neustálu emocionálnu dostupnosť a zároveň bezchybný fyzický výkon.

​“Niektoré opatrovateľky na mňa zo začiatku pozerali cez prsty. Mysleli si, že chlap si prišiel len ľahko zarobiť,“ priznáva otvorene. „Rýchlo však pochopili, že nekonkurujeme jeden druhému. Naopak, agentúry mi dnes samy volajú na prípady, kde ženská sila jednoducho nestačí. Ja si vďaka tomu môžem vyberať ponuky presne v tých dolinách, ktoré chcem mať nafotené. Je to spravodlivý výmenný obchod medzi mnou a osudom.“

​Igor do tejto práce vnáša iný rozmer. Jeho prítomnosť búra mýtus, že opatrovateľská práca je výhradne ženskou doménou. Na trhu práce je po mužoch s jeho fyzickou zdatnosťou a emocionálnou zrelosťou obrovský dopyt.

​Svetlo medzi dvoma svetmi

​Keď sa deň v Tirolsku schyľuje ku koncu a v dome pacienta zavládne večerný pokoj, Igor si sadá k svojmu notebooku. Prezerá si zábery z dnešnej prechádzky: ostré línie horských chrbátov, striedanie tieňov v údoliach, tváre miestnych ľudí, ktorí sa pristavili na krátke slovo.

​“Fotografovanie je pre mňa kyslík,“ uzatvára Igor. „V tejto práci vidíte starobu, bolesť a odchádzanie v tej najchladnejšej podobe. Keby ste nemali niečo, čo vás vnútorne očisťuje, rýchlo by ste vyhoreli. Keď si v lese na hodinu ľahnem do trávy a čakám na správne svetlo, zabúdam na všetky starosti sveta. A keď tie fotky neskôr ukážem svojim pacientom, vidím, ako im na chvíľu zasvietia oči. Vtedy viem, že to celé má obrovský zmysel.“

​Igor tak žije dva paralerné životy, ktoré sa navzájom dopĺňajú. V jednom z nich ponúka svoje pevné ruky a chlapskú oporu ľuďom, ktorí strácajú vlastné sily. V tom druhom sa stáva tichým pozorovateľom, ktorý cez hľadáčik objavuje svetlo v krajine aj v ľuďoch okolo seba. Ukazuje, že mužský element v opatrovateľstve neprináša len fyzickú silu, ale aj nový spôsob porozumenia, úcty a pokory pred životom.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť