Učiteľka a psychologička Kristína: Učím ľudí žiť bez strachu, deti dnes prirýchlo prestávajú byť deťmi

Bývalá baletka a vyštudovaná psychologička Kristína dnes učí na bratislavskej základnej škole a zároveň pôsobí ako certifikovaná hypnoterapeutka. V otvorenom rozhovore bez príkras opisuje realitu moderného školstva na pokraji vyhorenia, prečo dnešné deti rýchlejšie dospievajú pri displejoch telefónov a aké náročné je nastavovať zrkadlo problematickým rodičom. Dozviete sa tiež, ako v terapeutickej praxi lieči traumy a čo je podľa nej kľúčom k funkčným vzťahom a vyrovnanej výchove bez zbytočného súperenia.

Okrem pohľadu za dvere tried prináša aj praktický recept na psychohygienu, sebaprijatie a prácu s tieňovými stránkami osobnosti. Kristína vysvetľuje, prečo by rodičia nemali s deťmi súperiť, ako nastaviť zdravé hranice bez psychického či fyzického nátlaku a prečo je skutočné sebapoznanie jediným pevným základom, o ktorý sa môžeme v krízach oprieť.

Cesta od psychológie za katedru

V prvom rade sa nám predstav, kto je Kristína?

Kristína je bývalá baletka (takže trošku umelkyňa), vyštudovaná psychologička, učiteľka na základnej škole, milujúca partnerka a matka dvoch šikovných dospelých dcér, ktoré vychovala sama a dovolí si tvrdiť, že to zásadne nepokazila.

Ako úzko súvisí povolanie psychologičky a učiteľky?

Keď učím, neoddeľujem to. Som zároveň psychologička, čo sa prejavuje hlavne tým, že sa na svoju triedu nepozerám ako na jeden celok, ale ako na súbor individualít. Som výrazne empatická, čo je niekedy aj na moju vlastnú škodu. Naopak, keď pracujem ako psychologička, snažím sa nebyť učiteľkou. To by nebolo pre túto prácu dobré. Dobrý psychológ podľa mňa nemá dávať nevyžiadané rady ani viesť, skôr sprevádzať. Ale rada hovorím, že učím ľudí žiť bez strachu a bolesti.

Čo ťa priviedlo k rozhodnutiu presedlať z psychologičky na učiteľku?

Keď som si v roku 2009 po rodičovskej dovolenke hľadala zamestnanie, bola akurát tá najväčšia kríza a o čerstvo vyštudovanú psychologičku bez praxe po niekoľkých rokoch doma sa nikto nešiel potrhať. Dostala som ponuku po známosti ísť robiť školskú psychologičku na polovičný úväzok a zvyšok úväzku som mala byť triednou učiteľkou v špecializovanej triede pre deti s nízkym intelektovým nadaním a z málo podnetného sociálneho prostredia. Ponuku som vzala a zistila som, že učenie ma baví.

Musela si si dorobiť vzdelanie?

Áno, musela som vyštudovať pedagogiku od začiatku, teda klasické 5-ročné štúdium. Takže mám aj pedagogické vzdelanie, úplne rovnocenné s psychologickým.

Prezraď nám, aké je to byť v súčasnosti učiteľkou na prvom stupni na jednej z bratislavských škôl?

Je to veľmi náročné. A čím je človek starší a skúsenejší, tým je to náročnejšie. Pretože už nemá také ilúzie ako na začiatku, pretože už je často na pokraji vyhorenia.

Aké sú tvoje skúsenosti s rodičmi?

Rôzne. Sú rodičia, ktorí si našu prácu vážia, ktorí nás rešpektujú, ktorí sú dokonca vďační. Je ich stále menej, ale vďaka Bohu za nich, pretože len vďaka nim túto prácu ešte dokážem robiť. A potom sú tu rodičia, ktorí sú presným opakom. Moje skúsenosti by boli na niekoľko kníh.

Aké sú dnešné typické slovenské deti?

Nedá sa povedať, aké sú typické slovenské deti. Aj deti sú rôzne. Samozrejme to, aké deti sú, súvisí s tým, akých majú rodičov. A neviem veľmi povedať, v čom sa líšia od detí rakúskych, alebo iných, mám skúsenosti so zopár deťmi iných národností u nás na škole a tam nejaké rozdiely vnímam.

Čím žijú, aké majú problémy?

Všímam si, že im často chýba záujem o čokoľvek iné ako počítač či mobil. Čoraz menej detí športuje, číta, hrá sa. Strácajú záujem o učenie už na prvom stupni základnej školy. A nejak rýchlejšie dospievajú, prestávajú byť deťmi.

Máš aj deti z rodín migrantov? Samozrejme. V každej triede sa nejaké nájdu.

Terapeutická prax a cesta k sebaprijatiu

Psychológia ťa nepopustila, čím sa v tejto oblasti zaoberáš? Čo dokážeš ponúknuť?

Som aj certifikovaný hypnoterapeut a venujem sa hlavne liečeniu tráum a tieňovým stránkam osobnosti. Používam pritom rôzne techniky, šité na každého klienta individuálne. Ku mne sa nechodí vyrozprávať, ale pracuje sa od prvej minúty. Čo je pre mňa veľmi dôležité – aby sa každý človek cítil prijímaný a vedel sa uvoľniť a otvoriť, hovorím tomu, že vytváram bezpečné prostredie. Nič ľudské mi nie je cudzie. Predo mnou sa človek nemusí hanbiť za nič, za to, aký je, čím si v živote prešiel, čo vykonal alebo naopak nevykonal. Nesúdim.

Dokonca ani neopravujem, len sa snažím sprevádzať človeka k sebapoznaniu a na to hneď nadväzuje aj sebaprijatie a neskôr sebaláska. Snažím sa, aby už po prvom sedení boli citeľné výsledky. Mám skúsenosti s mnohými oblasťami problémov od depresií cez vzťahové problémy, traumy, nevhodné návyky, fóbie či kompulzívne správanie. U mňa sa spolupracuje, teda očakávam od klienta, že sa bude aktívne zapájať do procesu a bude k sebe úprimný, čo je často to najťažšie.

Vysvetli nám tvoj osobný recept na vyvážený psychický život?

Môj osobný recept je psychohygiena a sebaláska, správne nastavené hranice. Ale ten funguje pre mňa. Každý človek potrebuje niečo iné.

Základ zdravých rodinných a partnerských vzťahov

Čo je potrebné podľa teba urobiť, aby fungovali partnerstvá i celé rodiny?

Toto je moja obľúbená téma a vedela by som rozprávať celé hodiny. Neviem, či sa to vôbec dá takto v skratke úplne vystihnúť, ale skúsim aspoň náčrt: rešpekt, dôvera, nielen v partnera, ale predovšetkým v samého seba, že ak sa niečo pokazí, ustojím to. Láska, vďačnosť, záujem, empatia, pochopenie. Za jednu z najdôležitejších vecí považujem spoluprácu – uvedomiť si, že problémy, ktoré nás stretávajú, nás nemajú rozdeliť, ale naopak, ešte viac stmeliť, máme ich prekonávať spoločne, ťahať za jeden povraz. A hlavne v žiadnom prípade nesúperiť, to je najrýchlejšia skratka ku krachu vzťahu. Toto samozrejme platí pre akékoľvek vzťahy, teda aj tie rodinné.

Čo sa týka výchovy a vzťahov s deťmi, to je veľmi široká téma. No zo zásady je pre mňa dôležité brať dieťa ako osobnosť, nie niekoho mne podriadeného, ale naopak, ani nadriadeného. Dieťa potrebuje hranice, ale je veľa možností, ako mu ich nastaviť. A podľa mňa by sa tak nemalo diať násilím, či už psychickým, alebo fyzickým. No rozhodne to neznamená rozmaznávanie a podriaďovanie sa mu. Záujem je to, čo potrebuje každý jeden človek, aj v detskom veku. Veľa komunikovať, to je jedna z ciest. Aktívne počúvať. Prijímať a dôverovať. A samozrejme ľúbiť.

Na záver

Rozhovor s Kristínou ukazuje, že práca s deťmi v školskej triede a terapeutická pomoc dospelým majú spoločného menovateľa – potrebu skutočného záujmu, prijatia a bezpečného priestoru. Či už ide o žiaka bojujúceho s pozornosťou vo svete digitálnych lákadiel, alebo dospelého hľadajúceho cestu z tieňa vlastných tráum, kľúčom zostáva úprimná komunikácia a schopnosť nastaviť si zdravé hranice bez straty empatie.

Vaša Jana

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť