Kolega mal po ťažkej operácii mínusové hodiny a hovoril o rasizme. Pravda ukázala absurditu systému

Pracujem v prvej línii, v sociálnych službách. Keď sa povie „kríza“, väčšina si predstaví našich ťažko chorých klientov. Pravda je, že rovnako veľkou krízou je personálna situácia. Príbeh, ktorý sa mi stal, ukazuje, že niekedy bojujeme nielen s nedostatkom ľudí, ale aj s priepasťou v základnom porozumení.

Už dlhé roky pracujem v sociálnej oblasti. A môžem otvorene povedať, že najväčším problémom, hneď vedľa starostlivosti o našich klientov, je personálna otázka. Chronický nedostatok ľudí, vysoká chorobnosť. Bežná realita? Prídete ráno do služby s tým, že vás čaká náročných desať hodín. Počas dňa vám však zavolá kolega z nočnej, že je chorý a nepríde. A vy viete, že namiesto odchodu domov vás čaká ďalšia neplánovaná nočná služba. Zostávate v práci 24 hodín, niekedy aj viac.

Sú mesiace, kedy sa privátny život žije, len keď sa náhodou dá. Je to extrémne vyčerpávajúce psychicky aj fyzicky. O to viac si človek váži, ak má aspoň solídneho zamestnávateľa. A toho ja, paradoxne, mám.

Moja firma je v tomto smere veľmi otvorená. Naozaj sa snaží si personál udržať, dokonca platia o niečo viac ako iné firmy v sektore. Keď nastane problém, môžeme otvorene povedať svoj názor. A čo je v dnešnej dobe takmer neuveriteľné, aj keď je niekto často alebo dlhodobo chorý, nemusí sa báť prepustenia. Viem to, pretože sa to stalo viacerým kolegom.

O to zaujímavejšia je story, ktorá sa u nás pred krátkym časom udiala.

Operácia a podivný návrat

Máme kolegu, ktorý u nás pracuje už niekoľko rokov. Má síce rakúsky pas, ale jeho korene sú v cudzine. Už v minulosti sme si v tíme viackrát všimli, že nám jednoducho nerozumie. Jeho nemčina je plná veľkých gramatických chýb. Keď píše povinnú dokumentáciu ku klientom, trvá mu to extrémne dlho, pretože si všetko musí zdĺhavo kontrolovať a prekladať cez telefón.

Aj tento kolega bol v minulom roku dlhodobo chorý, celých jedenásť mesiacov. A o prácu neprišiel, firma ho podržala.

Pred krátkym časom musel absolvovať naozaj ťažkú operáciu v tvári. Nebola to žiadna kozmetická záležitosť; bola plne hradená nemocenskou poisťovňou a zákrok trval sedem hodín pod plnou narkózou. Každý, kto niečo podobné zažil, vie, že zotavenie trvá týždne.

Naše prekvapenie bolo obrovské, keď sa kolega len dva týždne po tejto operácii zjavil v práci. Zostal síce tie dva týždne doma, no ako sme sa neskôr dozvedeli, náš šéf od neho nedostal žiadne potvrdenie o práceneschopnosti, žiadnu „péenku“.

Kolega sa vrátil do služby modro-zelený, opuchnutý a evidentne ubolený.

Viacerí sme naňho naliehali. „Prosím ťa, choď domov, veď vidíme, ako ti je. V takomto stave nemôžeš pracovať,“ snažili sme sa ho presvedčiť. On to však rázne odmietal a tvrdil, že mu je dobre a že to zvládne.

Nezvládal. Počas služby si musel viackrát ľahnúť a oddychovať. Fyzicky na tú prácu jednoducho nemal. Nejakým zázrakom tú službu odtiahol, no všetkým nám bolo jasné, že toto nie je normálne.

Nespravodlivosť a obvinenie z rasizmu

Prešiel asi mesiac. Uzatváralo sa mesačné vyúčtovanie, chodili výplaty. A zrazu sa kolega začal sťažovať mne. Pôsobil rozhorčene a zradene.

„To je taká nespravodlivosť,“ začal. „Mne šéf neuznal ‚maródku‘. A tebe napríklad po tvojej operácii v minulom roku ju bez problémov zaplatili. Toto nie je fér!“

Počúvala som všetky tie údajné hriechy, ktorých sa na ňom mal šéf dopustiť. Že mu nezaplatil dni, keď bol po operácii doma, a on, chudák, má teraz nielen menšiu výplatu, ale nabiehali mu aj mínusové hodiny v dochádzke.

Situácia sa mi zdala od začiatku veľmi čudná. Naša firma takto nepostupuje. Pozorne som ho vypočula a snažila som sa mu poradiť. „Prosím ťa, toto musíš okamžite riešiť,“ povedala som mu. „Hovor so šéfom a hneď potom aj s jeho nadriadeným. Tu je niekde obrovská chyba. Ak sa cítiš neprávom postihnutý, choď na Arbeiterkammer (Komora práce). Pretože ak je pravda, čo hovoríš, a tebe péenku neuznali a mne áno, takýto postoj je prinajmenšom rasisticky motivovaný.“

Moje slová mu zjavne dodali odvahu, ale nesprávnym smerom.

Problém s týmto kolegom je totiž ten, že má veľmi veľké reči za chrbtom. Keď však príde na lámanie chleba a má niečo riešiť s vedením, zrazu všetko popiera. Namiesto toho, aby išiel za šéfom, začal sa sťažovať u ďalšej kolegyne. Tá to posunula ďalej.

Vznikol z toho totálny „šalát“ a obrovská vlna nedorozumenia. Informácie sa krížili, každý hovoril niečo iné a napätie v tíme rástlo.

Pár dní nato som, ironicky, ochorela ja sama. Už som z tej situácie bola unavená. Zavolala som teda kolegovi, ktorý mal práve službu, a poprosila som ho, aby v tejto nezrozumiteľnej situácii konečne zašiel za šéfom a zistil, čo je vo veci. Nech sa to vyrieši, kým sa vrátim.

Pointa, ktorá mrazí

A vtedy prišlo rozuzlenie. Keď sa začala celá vec oficiálne riešiť a kolegovia boli konfrontovaní s vedením, náš ubolený kolega sa nakoniec priznal.

On vôbec nebol na péenke.

Nepochopil základný princíp. Nechápal, že po operácii sa musí u lekára aktívne prihlásiť a požiadať o vystavenie potvrdenia o práceneschopnosti. On si zjavne myslel, že sa to deje automaticky. Že keď ho operujú, systém to niekam nahlási a šéf to vie.

Tie dva týždne, čo bol doma „modro-zelený“, bol z pohľadu systému len neospravedlnená absencia.

Keď sa vrátil do práce, šéf mu, samozrejme, nič nezaplatil – lebo nemal na základe čoho. A tie chýbajúce dni sa mu logicky prejavili ako mínusové hodiny a nižšia výplata. Nešlo o žiadnu nespravodlivosť, žiadny rasizmus, len o čistú byrokraciu, ktorej on absolútne nerozumel.

Keď sa ma kolegovia pýtali, ako je to možné, že som mu to nevysvetlila, len som si povzdychla. Moje argumenty boli pochopené, ale vo mne sa niečo zlomilo.

Mám toho dosť.

Už mám naozaj dosť toho, že za tie roky v tejto práci musím neustále robiť tlmočníka a mediátora nedorozumení. A to hlavne v prípadoch ľudí, ktorí o sebe sebavedomo tvrdia, že rozumejú po nemecky. Ako? Zjavne zle!

Osobne som jazykový problém s týmto kolegom nezažila po prvý raz. Už v minulosti sa stalo, že niečo nepochopil, ja som sa to snažila vysvetliť, a nasledovali len ďalšie výčitky a nedorozumenia, lebo nepochopil ani to vysvetlenie.

Tento príbeh nie je o zlom šéfovi. Je o niečom oveľa hlbšom. Ukazuje, aké nebezpečné medzery vznikajú v kritických systémoch, akými sú zdravotníctvo a sociálne služby, pre jazykovú bariéru. Čo ak tento kolega nabudúce nepochopí pokyn lekára týkajúci sa klienta? Čo ak zle prečíta dokumentáciu?

Moja frustrácia je obrovská. Moja nová stratégia je preto smutná, ale nevyhnutná: držím si ho od tela. Už sa mu nesnažím nič vysvetľovať. Nie som si totiž vôbec istá, či mi rozumie. A ja už nemám energiu hasiť požiare, ktoré vznikli „stratené v preklade“.

Info: Príspevky od našich čitateľov sa nemusia zhodovať s názorom redakcie.

Foto: https://images.pexels.com/photos/236380/pexels-photo-236380.jpeg