Keď sa nedeľná polievka korení nenávisťou: Čo sa deje na Slovensku kvôli politike a svetonázoru?

​Slovensko zažíva tichú, no o to zákernejšiu epidémiu. Diagnóza znie: akútna strata schopnosti zniesť iný názor. Už dávno neplatí, že politika patrí len na obrazovky a námestia. Prepustili sme ju cez prah našich vchodových dverí, usadili za stôl a dovolili jej, aby nám otrávila tie najintímnejšie vzťahy. Dnes stačí jedna neopatrná veta pri rodinnom obede a z najbližších ľudí sa v zlomku sekundy stávajú nepriatelia na život a na smrť. Sme svedkami bezprecedentného rozpadu ľudskej blízkosti, kedy synovia prestávajú dvíhať telefóny otcom a celoživotní priatelia sa navzájom vymazávajú zo svojich životov. A najhoršie na tom je, že v tejto deštruktívnej disciplíne patríme k absolútnej európskej špičke.

​Medzinárodný výskumný projekt V-Dem, ktorý dlhodobo a podrobne monitoruje stav demokracie a spoločenských nálad vo svete, priniesol pre našu krajinu mimoriadne trpké vysvedčenie. Slovensko sa v ňom oficiálne etablovalo ako 2. najpolarizovanejšia krajina v celej Európe. Pred nami, respektíve za nami v hlbšom prepadle, sa nachádza už len Maďarsko, ktoré si prešlo špecifickou cestou systematického rozdeľovania spoločnosti pod taktovkou vládnuceho režimu. Na Slovensku sme však tento stav dosiahli s neuveriteľnou dynamikou a bezprostrednosťou. Čísla a zistenia, ktoré vo svojej najnovšej štúdii s názvom Polarizácia a antisystém 2026 prezentoval rešpektovaný DEKK Inštitút, nie sú len suchou akademickou štatistikou. Sú skôr diagnózou akútneho zápalu, ktorý pomaly, ale isto rozožiera tkanivo našich každodenných medziľudských vzťahov.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

​Anatomia rozpadu ľudských väzieb

​Tradičná predstava o polarizácii často zahľaňu len politikov, ktorí na seba pokrikujú pred kamerami v televíznych štúdiách, alebo anonymných diskutérov, ktorí si vymieňajú žlčovité komentáre na sociálnych sieťach. Realita opísaná v štúdii je však oveľa intímnejšia a desivejšia. Rozkol sa presunul z verejného priestoru priamo do našich domovov. Slováci dnes masovo pretrhávajú väzby s ľuďmi, ktorí im boli najbližší. Už nejde len o to, že s niekým nesúhlasíte. Ide o stav, kedy druhá strana kvôli svojmu videniu sveta prestáva byť pre vás partnerom na diskusiu a stáva sa nepriateľom, s ktorým odmietate zdieľať jeden priestor. Synovia prestávajú telefonovať otcom, dlhoročné priateľstvá zo strednej školy končia zablokovaním na sociálnych sieťach a susedia, ktorí si predtým pomáhali s kosením trávnika, sa dnes obchádzajú oblúkom.

​Tento fenomén sa v sociológii nazýva afektívna polarizácia. Neznamená to len to, že máme odlišné názory na dane či reformu zdravotníctva. Znamená to, že k nositeľom opačného názoru cítime fyzický odpor, hnev, pohŕdanie či dokonca strach. Keď DEKK Inštitút analyzoval správanie slovenskej verejnosti prostredníctvom prieskumu na vzorke 1200 respondentov, narazil na desivú tendenciu. Výrazne stúpol podiel tých, ktorí kvôli politickým či spoločenským nezhodám definitívne ukončili kontakt s rodinnými príslušníkmi alebo blízkymi priateľmi. Strata schopnosti tolerovať odlišnosť v mikrosvete rodiny je predzvesťou kolapsu celej spoločnosti, pretože rodina bola doteraz vnímaná ako posledný bezpečný prístav pred vonkajším svetom. Ak padne táto bariéra, jednotlivec zostáva izolovaný a náchylný na ďalšiu radikalizáciu.

​Prečo práve my a prečo práve teraz?

​Otázka, ako sme sa ocitli v tomto hlbokom zákope hneď za Maďarskom, nemá jednoduchú odpoveď, no má jasné kontúry. Slovensko prešlo v posledných rokoch sériou traumatizujúcich kríz, ktoré neboli sprevádzané upokojovaním situácie, ale jej vedomým vyhrocovaním. Pandémia, vojna v susednom štáte, ekonomická neistota a permanentný predvolebný boj vytvorili ideálne podhubie pre šírenie strachu. Strach je najsilnejšia politická emócia a slovenskí politickí aktéri sa naučili s ním pracovať s chirurgickou presnosťou. Namiesto hľadania konsenzu sa stalo stratégiou úspechu neustále označovanie vinníkov, delenie na nás a ich, na vlastencov a zradcov, na elity a obyčajných ľudí.

​Kým v stabilných demokratiách slúžia inštitúcie ako brzda pred extrémnym vychýlením kyvadla, na Slovensku sme svedkami opaku. Sociálne sieťe, ktoré fungujú na princípe algoritmov odmeňujúcich hnev a senzácie, tento oheň len výdatne podnecujú. Vytvárajú informačné bubliny, v ktorých sa ľudia navzájom utvrdzujú vo svojej jedinej pravde, zatiaľ čo tá druhá strana je systematicky vykresľovaná ako hlúpa, manipulovaná alebo vyslovene zlá. Výsledkom je stav, kedy priemerný občan nežije v rovnakej realite ako jeho sused. Žijú v paralelných svetoch s vlastnými faktami, vlastnými hrdinami a vlastnými hrozbami.

​Pasca antisystému a strata viery v pravidlá hry

​Štúdia DEKK Inštitútu s názvom Polarizácia a antisystém 2026 priamo prepája mieru rozdelenia spoločnosti s rastúcou popularitou antisystémových prúdov. To nie je náhoda. Keď ľudia stratia vieru v to, že štátne inštitúcie, médiá hlavného prúdu či tradičné politické strany dokážu riešiť ich problémy, začnú hľadať alternatívu. Táto alternatíva im často ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky a najmä jasne definovaného nepriateľa, ktorý môže za všetky ich osobné aj celospoločenské zlyhania.

​Antisystém na Slovensku už dávno nie je marginálnym hnutím hŕstky nespokojencov na okraji spoločnosti. Stal sa legitímnym prúdom, ktorý formuje verejnú diskusiu a určuje témy dňa. Nebezpečenstvo tohto stavu spočíva v tom, že antisystémové sily neútočia len na konkrétnych politických oponentov, ale spochybňujú samotné základy demokratického zriadenia. Keď sa spochybní dôveryhodnosť volieb, nezávislosť súdnictva či sloboda tlače, strácajú sa spoločné pravidlá hry. Bez týchto pravidiel sa spoločnosť mení na arénu, kde vyhráva ten, kto dokáže hlasnejšie kričať a efektívnejšie zastrašovať.

​Cena za ticho a stratenú empatiu

​Najsmutnejším dôsledkom tohto stavu je tichá kapitulácia slušnosti. Aby sa ľudia vyhli konfliktom, radšej v osobnom styku úplne rezignujú na vážnejšie témy. Na rodinných oslavách sa hovorí výlučne o počasí, chorobách či receptoch, len aby sa neotvorila Pandorina skrinka politiky. Tento vynútený sociálny alibiizmus však nie je riešením, je len odkladaním problému. Keď spolu prestaneme hovoriť o dôležitých veciach, neprestávame si o nich myslieť svoje. Naopak, bariéra medzi nami len rastie, pretože si do mlčania toho druhého premietame tie najhoršie možné scenáre a predsudky.

​Strata empatie je daňou, ktorú platíme za to, že sme dovolili politike kolonizovať naše súkromné životy. Prestali sme vnímať človeka na druhej strane ako bytosť s vlastnými obavami, bolesťami a motívmi, ktoré ho viedli k jeho postojom. Vidíme len nálepku, ktorú mu pridelil náš kmeňový filter. Ak niekto volí inak, automaticky predpokladáme, že má zlé úmysly alebo je nevzdelaný. Tento čiernobiely pohľad na svet nám síce prináša rýchlu útechu v tom, že my stojíme na tej správnej strane dejín, no zároveň nás definitívne uzamyká v našich vlastných mentálnych getách.

​Existuje cesta späť z okraja útesu?

​Prekonať takto hlboké rozdelenie nie je otázkou jedných volieb ani jedného úspešného vládneho programu. Je to beh na dlhú trať, ktorý si vyžaduje zásadnú zmenu prístupu na všetkých úrovniach spoločnosti. Prvým krokom je pripustenie si faktu, že polarizácia nie je problémom tých druhých. Je to náš spoločný problém. Ak chceme zastaviť prepad do sociálnej apatie a agresie, musíme začať od seba – v našich každodenných rozhovoroch, v našich reakciách na sociálnych sieťach a v našej ochote počúvať bez okamžitého odsudzovania.

​Štúdia DEKK Inštitútu je vážnym varovaním, no zároveň by mala byť impulzom pre občiansku spoločnosť, školy, cirkvi a všetkých, ktorí majú vplyv na verejný priestor. Je nevyhnutné začať budovať mosty tam, kde boli spálené. To neznamená, že musíme so všetkým súhlasiť a vzdať sa svojich hodnôt. Znamená to však vrátiť sa k základnému rešpektu voči ľudskej dôstojnosti oponenta. Ak sa nám nepodarí obnoviť schopnosť viesť kultivovaný dialóg a udržať rodinné väby napriek politickým rozdielom, riskujeme, že sa naša krajina stane len prázdnou škrupinou, v ktorej budeme žiť vedľa seba, no úplne sami.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť