Bez ružových okuliarov: Problémy v 24-hodinovom opatrovaní na základe vašich komentárov

Realita v rakúskych či nemeckých domácnostiach býva niekedy drsnejšia, ako si vieme predstaviť. Tisíce žien odchádzajú za touto prácou s vidinou slušného zárobku a pomoci druhým, no po príchode na miesto často zistia, že zmluvy a sľuby agentúr platia len dovtedy, kým nezatvoria dvere za pacientom. Podelili ste sa s nami v komentároch o Vaše konkrétne skúsenosti, ktoré naplno ukazujú odvrátenú stránku tejto namáhavej práce. Ženy nám otvorene píšu o neoznámených diagnózach, nečakanom psychickom nátlaku, totálnom vyčerpaní a o pocitoch osamelosti, s ktorými sa museli denno-denne pasovať.

Zatajený stav pacientov a strach z agresivity

Jedným z najväčších šokov, aké môže opatrovateľka po príchode do novej rodiny zažiť, je moment, keď zistí pravdu o skutočnom zdravotnom stave zvereného človeka. Sprostredkovateľské agentúry často tvrdia, že ide len o miernu starobnú zabudlivosť alebo o človeka, ktorý je úplne sebestačný a mobilný. V skutočnosti však ženy nezriedka preberajú starostlivosť o ležiacich pacientov v pokročilom štádiu ťažkej demencie, a to úplne bez akýchkoľvek polohovacích či zdvíhacích pomôcok, čo nesmierne zaťažuje ich chrbticu. Vo vašich príbehoch sa opakovane objavujú mrazivé zážitky, ktoré zostali s takýmito ľuďmi samé bez akejkoľvek pomoci okolia. Ako napríklad opatrovateľka, ktorá vo svojom príspevku otvorene opísala svoje prvé dni: „Keď som prišla do rodiny, tvrdili mi, že dedko len občas zabudne, kde má okuliare. Na druhý deň sa v ňom prebudila ťažká paranoia. V noci sa zamykal v izbe, hádzal po mne taniere a kričal. Celé dni som poriadne nespala, lebo som nevedela, čo vyvedie, a rodina mi na to len odkázala, že si musím poradiť, lebo dedko je predsa chorý.“

Keď sa prîtomnosť partnera v domácnosti zmení na dvoch pacientov zadarmo

Ďalšou veľmi častou praxou, s ktorou sa opatrovateľky stretávajú, je postupné a nenápadné prihadzovanie prác a povinností, o ktorých v pôvodnej zmluve nebola zmienka. Rodiny totiž veľmi rýchlo zistia, že pod jednou strechou majú človeka, ktorý sa o všetko postará, a tak celkom automaticky presunú svoje požiadavky aj na druhého partnera, hoci ten žiadnu opateru oficiálne nepotrebuje a je v poriadku. Tento vypočítavý prístup presne vystihuje skúsenosť opatrovateľky Anastázie, ktorá takúto situáciu zažila na vlastnej koži a rozhodla sa o ňu podeliť s ostatnými: „V poslednej rodine boli manželia, oficiálne opateru potrebovala len pani, ktorá trpela demenciou, no zviezol sa pri nej zadarmo aj manžel. A keď som sa ohradila, tak povedali, že práčka perie sama.“ Opatrovateľka tak namiesto zaslúženého oddychu počas poobednêho spánku hlavného pacienta, musí obskakovať dvoch dospelých ľudí naraz.

Nacistické symboly v obývačke: Tlak, o ktorom sa mlčí

Okrem fyzickej driny a neustáleho strachu čelia niektoré ženy aj extrémnemu psychickému a morálnemu tlaku, keď sa vinou slabej informovanosti zo strany agentúry ocitnú v prostredí, ktoré na ne neustále dýcha temnou históriou. Zvládnuť každodenný kontakt s človekom, ktorého nacistické presvedčenie a hodnoty sú v hlbokom  rozpore s akoukoľvek ľudskosťou, si vyžaduje priam nadľudskú sebaovládanie a obrovskú vnútornú silu. Autentické svedectvo opatrovateľky Dagmar ukazuje presne ten temný rozmer, na ktorý človeka žiadne vstupné školenie ani príprava v agentúre nedokážu pripraviť: „Pani bola bývalá nacistka, byt bol plný nacistických symbolov, nacistických kníh, Deutsche Waffe, Eva Braun… Našťastie som tam bola len tri týždne, bolo to zlo! Vzali ju nakoniec na psychiatriu. Zvládzať takúto atmosféru bolo nesmierne vyčerpávajúce, ale zvládla som to, lebo som jednoducho musela.“ Byť zatvorená v takomto prostredí je pre ženy obrovskou traumou.

Súkromie a voľné hodiny iba na papieri

Pracovné zmluvy a platné zákony síce veľmi jasne hovoria o nároku každého zamestnanca či živnostníka na pravidelné prestávky, voľné popoludnia či nerušený nočný spánok, no v praxi to v rodinách málokedy funguje tak, ako má. Mnoho rodín totiž vníma opatrovateľku skôr ako akýsi univerzálny majetok alebo vec, ktorú si predplatili na celých 24 hodín denne, a preto by mala byť k dispozícii absolútne kedykoľvek. Pocit neustálej kontroly, zákazy vychádzania a všadeprítomná nesloboda vyčerpávajú psychiku žien azda najviac zo všetkého. Svedectvá opatrovateliek otvorene hovoria o tom, ako im rodina bezdôvodne vyčítala každú chvíľu strávenú mimo domu: „Rodina ma brala ako inventár domu. Keď som mala nárok na svoje voľno a chcela som ísť von na vzduch, dcéra opatrovanej panej ma začala obviňovať, že utekám od povinností a že matka ma bude postrádať. Dokonca mi kontrolovali nákupy a vyčítali každú minútu, ktorú som strávila telefonovaním s vlastnou rodinou.“

Hladné rodiny a kontroly chladničky pod zámkom

O mimoriadne citlivej téme stravy, prístupu k jedlu a celkového zabezpečenia základných potrieb sa na verejnosti hovorí len veľmi potichu, hoci ide o obrovský problém. Hoci má byť strava v rámci podpísaného kontraktu plne hradená a zabezpečená rodinou, niektoré domácnosti prejavujú neuveriteľnú, takmer až chorobnú lakomosť a presne vyratávajú každé jedno sústo, ktoré opatrovateľka zje. Opatrovateľky na internetových fórach otvorene píšu o nesmierne ponižujúcich situáciách, kedy sa cítili ako zlodejky vo vlastnej kuchyni: „V starej vile v som zažila situáciu, kedy mi syn pacientky vyložene zakázal jesť mäso a drahšie syry s tým, že tie sú určené len pre mamu. V chladničke sme mali všetko pod zámkom alebo označené lístkami. Keď som si raz vzala jablko navyše, urobili mi z toho takú potupu, že som v noci plakala do vankúša a nevedela, čo mám robiť.“

Samota a vyhorenie ďaleko od domova

Kombinácia fyzickej námahy, strachu z agresívnych pacientov, chronického nedostatku spánku a úplnej sociálnej izolácie v odľahlých vidieckych usadlostiach si na ženách vyberá obrovskú daň. Bez akejkoľvek reálnej pomoci zo strany sprostredkovateľských agentúr či podpory okolia mnohé z nich končia s ťažkými úzkosťami, panickými atakmi či hlbokým syndrómom vyhorenia. Tieto skutočné príbehy z internetu jasne ukazujú, že za každou peknou fotografiou z rakúskeho či nemeckého vidieka sa veľmi často skrýva obrovská osobná obeta, premočené vankúše od slzí a tichý boj žien, ktoré si za svoju nesmierne náročnú prácu zaslúžia rešpekt, dôstojnosť a férové podmienky, nie neustále prehliadanie ich problémov zo strany spoločnosti.

Viedenský podcast

Po mesiacoch odmlky sme pre našich čitateľov a poslucháčov opäť zapli mikrofóny a prinášame novú epizódu Viedenského podcastu v rozšírenom zložení aj formáte. Tentoraz sme neostali len pri jednej téme, ale podrobne sme rozobrali štyri oblasti, ktoré v týchto týždňoch najviac hýbu slovenskou komunitou v rakúskej metropole – od výberu škôl pre deti cez debaty o cenách mestskej dopravy až po realitu sviatkov a zamestnávania v zrelom veku.

VIEDENSKÝ PODCAST

YouTube Music

Načítavam najnovšiu epizódu…

Príprava prehrávača…

00:00 –:–

1.0x

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/