Klimtova vila ožíva: Príbeh o umení, histórii a rúškach, ktoré dobyli svet

Minulú nedeľu som vám predstavila osobnosť pravnučky maliarskeho génia Gustava Klimta, pani Brigittu Huber Mader. Dnes vás spolu s ňou zavediem priamo do Klimtovho ateliéru na Feldmühlgasse 11 vo viedenskom Hietzingu. Odhalíme nielen históriu tohto miesta, ale prezradím vám aj to, ako sa Brigitte podarilo finančne prežiť ťažké časy korony a zabezpečiť tak nielen svoj ateliér, ale aj samotnú Klimtovu vilu.

„Villa Klimt nie je múzeum, je to pietne miesto – Gedenkstätte,“ upresňuje na začiatok Brigitte. „Nedostávame žiadne subvencie od rakúskeho štátu, sme súkromná organizácia a platíme nízke nájomné za priestory, ktoré sú štátne. Do budúcnosti dúfame, že tu budeme môcť dlhodobo zostať,“ verí s nádejou pravnučka.

Klimt pôvodne pracoval v malom záhradnom domčeku už od roku 1911 až do svojej smrti v roku 1918 a bol tu aj policajne registrovaný. V ateliéri vzniklo viac ako 50 obrazov, k najznámejším patria: Adele Bloch-Bauer II, Nevesta, či Adam a Eva. Na tomto mieste pracovala pre umelca Camilla Huber a tu sa odohrával aj rodinný život Klimta s Camillou a ich dvoch synov: Gustava a Wilhelma.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Od záhradného domčeka k vile

Po Klimtovej smrti sa noví majitelia nehnuteľnosti, rodina Hermannovcov, rozhodli pôvodný ateliér nechať ako základ, no dom zväčšili o neobarokovú prístavbu, jedno poschodie a majestátne schodisko do záhrady. Pri vchode do múzea je dodnes možné vidieť okno a priečelie ateliéru, ktoré bolo zakomponované do vily.

Od roku 1922 vlastnila vilu rodina Kleinovcov a budova nadobudla dnešný vzhľad. Kleinovci boli židovského pôvodu, museli ujsť pred nacistickou mocou a do Rakúska sa už nikdy nevrátili. V roku 1957 predali vilu rakúskemu štátu a istý čas tam fungovala škola. V záhrade ateliéru sa dnes nachádza sociálne zariadenie – ateliér pre ľudí s postihnutím.

V roku 1999 hrozilo, že vila bude zničená, a tak občania založili „Občianske združenie – pamätné miesto Gustava Klimta“. Dlhoročné verejné spory o Klimtov ateliér trvali až do roku 2012. Podarilo sa vilu zachrániť a sprístupniť ju pre verejnosť. V záhrade sú vysadené „Klimtove ruže“ a pri vchode sa nachádza socha Klimta od umelca Erwina Kastnera. Je mimoriadne zaujímavá – keď svieti slnko, pomocou tieňa sa z nej vynára postava umelca.

Rúškový ošiaľ v čase korony

„Každý z nás si určite spomína na ťažké obdobie v čase korony,“ začala svoje rozprávanie Brigitte. „Prakticky z jedného dňa na druhý som musela ako živnostníčka zavrieť moju dielňu. Rozlúčila som sa s mojou krajčírkou na dva týždne a pomaly som začala zúfať. Čo teraz? Čo príde? Ako dlho to bude trvať? Ja nedokážem dlho len tak sedieť bez roboty,“ dodáva s úsmevom Brigitte.

„Doma som mala ‚Klimtovu látku‘ a začala som najprv na skúšku šiť rúška, k tomu som urobila ornament. Baris, šéf Klimtovej vily, bol z nich nadšený a informoval rakúske médiá a televíziu ORF. Odo dňa, kedy bolo povinné nosiť rúška, sa strhla nevídaná lavína záujmu. Ľudia i firmy nás kontaktovali dňom i nocou, e-maily nemali konca kraja a telefón zvonil neustále. My sme reagovali. Nakúpila som stroje, zamestnala som ľudí a napriek prísnym nariadeniam o odstupe sme sa tak zariadili, že produkcia fungovala. Doma sme potom dorábali ručne ornamenty. Robili sme naozaj veľa, dokonca nám vypomáhali aj rodinní príslušníci.“

Po určitom čase sme si mysleli, že záujem upadne. Noviny New York Times však vyhlásili našu masku cez jeden múzejný obchod za masku roka a celý proces začal odznova. Jednotlivci i firmy objednávali vo veľkom a naše rúška je možné vidieť skutočne po celom svete. Podarilo sa nám preklenúť ťažké obdobie korony a rúška zachránili nielen múzeum, ale aj moju dielničku. Šijem ich občas aj v súčasnosti, ľudia sa na ne pýtajú a je o ne záujem aj za hranicami.“

Na záver som sa Brigitty opýtala na jej plány do budúcnosti. „Divadlo a divadelné kostýmy sú stredobodom mojej práce. Ročne zrealizujem 3-4 produkcie, podieľam sa na kostýmoch pre rôzne šou a spolupracujem aj s múzeami, ako napríklad Leopoldovo múzeum. Prijímam aj malé práce pre jednotlivcov, napríklad svadobné či spoločenské šaty. Každá zákazka je pre mňa rovnako dôležitá, rada sa s ľuďmi rozprávam, počúvam ich idey a chcem, aby odchádzali spokojní. Želám si ukončiť moje odborné štúdium dejín umenia a poznatky využiť aj tu v Klimtovej vile, kde rada privítam v rámci organizovanej prehliadky ľudí zo Slovenska i z celého sveta! Príďte, dvere sú otvorené,“ s úsmevom dodáva pravnučka slávneho Klimta.

Krásnu nedeľu, vaša Jana

Info: Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa. Za obsah tohto článku zodpovedá jeho autor.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: Wikimedia / Helena Bedenicec