Rakúsky sen s trpkou príchuťou: Prečo Nine útek do Viedne nevyšiel?

Patrím k ľuďom, ktorí majú priateľov i rodinu roztrúsenú po celom svete. Nechválim sa tým, je to fakt. Pred dvoma rokmi som sa cez sociálne siete zoznámila s mladou ženou z Moravy, z blízkosti Brna, a pomohla som jej s ubytovaním. Prišla sem do Viedne s nádejou, že si tu nájde dobre platenú prácu. Okolnosti sa vyvinuli ináč, nemčina bola na minimálnej úrovni. „Ženská“ bola po troch mesiacoch, kedy si našla robotu, ale vždy sa niečo „udialo“, veľmi nespokojná. Nakoniec sa vrátila domov, pokračovala tam, kde predtým pre preťaženie odišla – na železnici. Z našej konverzácie som „vycítila“, že odchod domov ľutuje a po 45-ke vidí len malé možnosti osobného i finančného rozvoja na Morave.

Poďme po poriadku. Nina a ja sme sa náhodne zoznámili cez sociálne siete. Práve sa „chystala“ do Rakúska na skúsy. Po štyridsiatke, samoživiteľka s kreditom na krku a s dospievajúcim synom, ktorý trávil veľa času u svojho otca a jeho rodiny. Kamarátka, ktorá ženu do Viedne „verbovala“, mala rakúsky pas, vyrástla tu a žila striedavo v Čechách i v Rakúsku. Tu poberala isté sociálne dávky. Mala to premyslené – žena z Čiech príde s peniazmi, prenajmú si spolu malý byt a budú ho spoločne platiť. K prenájmu nikdy neprišlo. Rakúšanke s českými koreňmi nikto nechcel prenajať byt na „výplatné pásky“ zo Sozialamtu. Pech! Plán sa odložil do kolonky sny a ja som vtedy mladého žene pomohla s ubytovaním. Cez pomoc umelej inteligencie si ľahko hľadala inzeráty a chodila na pohovory na prácu. S Meldezettelom dostala pracovné ponuky ihneď, no všade sa niečo našlo.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

Veľké očakávania a tvrdá rakúska realita

Bez dostatočnej znalosti jazyka, hoci sa denne učila, nachádzala len pomocné práce. Ja som jej niekoľkokrát vysvetlila: v Rakúsku má väčšie možnosti na vzdelávanie aj v staršom veku, len sa musí usadiť a vydržať ťažké začiatky. Nina sa snažila, no nedokázala sa niekde usadiť. Stále porovnávala kolegov, cítila sa ukrivdená, lebo bola cudzinka. Utvrdzovala sa v pocite, že dostala málo platenú a ťažkú prácu. Informovala som sa o jej vzdelaní. Nič moc – maturita z gymnázia a k tomu kurzy na vlakového výpravcu. Nesľubovali finančný zázrak. Pochopila som pomerne rýchlo, že keď nemá človek dobré vzdelanie a pracuje len v okrajových profesiách, ktoré sú samozrejme pre chod spoločnosti dôležité, ale nie dobre ohodnotené, tak sa len ťažko z kolotoča uvoľní. Nina sa spoľahla na manželstvo s otcom syna, ktorý ju po desiatich rokoch vymenil za mladšiu ženu s peniazmi. Zostal byt na pôžičku a tú prebrala na svoje bedrá.

Na železnici zarábala priemerne, za 200 hodín mesačne okolo 1700 €. Náročné nočné a denné zmeny, zodpovednosť za životy ľudí a stres priviedli Ninu k syndrómu vyhorenia a pol roka sa liečila u psychiatra. Jedinú možnosť videla v odchode do Rakúska a z výsledku pracovných možností bola sklamaná. Zarobila tu viac ako doma, no po odrátaní cestovania a nákladov na bývanie vo Viedni mala v peňaženke menej ako v Čechách. V práci bola nespokojná a všetko jej vadilo. Najhoršie znášala upratovanie v nemocnici. V hlave nosila so sebou neviditeľné baktérie a vírusy a bola presvedčená, že sa nakazí a vážne ochorie. Zo dňa na deň sa zbalila a odišla domov. Moje dobré rady „vyčkaj ešte, zdokonaľ sa v nemčine a potom uvidíš“ nebrala na zreteľ.

Návrat domov a rovnaký kolotoč problémov

Doma ju čakalo zamestnanie len na rok na železnici, za menej peňazí, k tomu treba pripočítať sumu na cestovanie okolo 200 € mesačne. Na dráhe má rozličné trasy, ktoré teraz „stráži“, a k tým sa môže často dostať len autom. Zamestnávateľ jej oznámil, že sa sťahujú ako štátna firma z menších trás, tu budú chodiť len malí súkromní prepravcovia. Firmy si vyberajú mladší personál, najradšej študentov, aby nemuseli platiť veľa odvodov. Nina zostala zaskočená – súkromné firmy majú jednu z podmienok znalosť anglického jazyka. Nie je jasné, či sa na moravskom vidieku zrazu ocitnú stovky turistov, no niekto to asi očakáva.

Nina znova rozmýšľa, čo ďalej. Moja ochota jej znova pomôcť vo Viedni sa drží na minime a čo si myslíte Vy, čo robiť v podobnej situácii? Podeľte sa s nami s vašimi úvahami. Krásnu nedeľu, Vaša Jana

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť