Tajomní lesní ľudia z Malých Karpát a ich dnešní potomkovia: Príbeh nemeckých Huncokárov

Na túto zaujímavú tému ma upozornil náš čitateľ a tým potvrdil staré známe, že sa človek učí celý život.  O existencii tejto zaujímavej komunity, som nemala ani tušenie, tak som sa rozhodla poučiť aj vás. Dnes sa pri prechádzkach po Malých Karpatoch kocháme hustými lesmi, upravenými chodníkmi či tichom, ktoré je pre prímestskú prírodu tak vzácne. Málokto však pri pohľade na koruny stromov premýšľa o tom, kto tieto lesy tvaroval, strážil a obýval v časoch, keď boli Horehronie či okolie Modry a Pezinka odrezané od civilizácie a najbližší sused býval 5 kilometrov. Boli to práve Huncokári, tajomná a po nemecky hovoriaca komunitná skupina lesníkov a drevorubačov, ktorá v našich horách zanechala nepremazateľnú stopu. Hoci ich pôvodná kultúra a osobitný spôsob života postupne splynuli s väčšinovým obyvateľstvom, ich potomkovia žijú medzi nami dodnes a nesú v sebe príbeh hrdosti, tvrdej práce a hlbokého prepojenia s prírodou.

Pôvod slova Huncokár vychádza z nemeckého výrazu Holzhacker, čo v doslovnom preklade znamená drevorubač. Na územie dnešného západného Slovenska prišli prví predstavitelia tejto skupiny v priebehu 18. storočia, pričom najväčšia vlna migrácie prebehla za vlády Márie Terézie a Jozefa 2. Vtedajšia šľachta, najmä rod Pálfiovcov, potrebovala odborníkov na spracovanie dreva a systematickú starostlivosť o rozsiahle lesy. Keďže domáci obyvatelia sa venovali najmä poľnohospodárstvu a vinohradníctvu, panovníci sa rozhodli prísť s riešením a priviesť osvedčených lesníkov zo zahraničia. Huncokári prišli prevažne zo štajerských a tirolských Álp, ako aj z oblasti Čierneho lesa. Spolu s rodinami si priniesli nielen vysokú úroveň lesníckych znalostí, ale aj vlastný dialekt, zvyky a uzatvorený spôsob života, ktorý ich na dlhé desaťročia odčlenil od slovenských obyvateľov okolitých dedín.

Vybrané články k predplatnému:

ORF Beitrag: Kto nemusí platiť? Na čo máte nárok

Detský úsmev bez sĺz: Komplexný sprievodca detskou stomatológiou vo Viedni

​Cesta k profesii fyzioterapeuta a maséra vo Viedni: Uznanie vzdelania alebo nová kvalifikácia

Meldezettel nie je len formalita: Pozor na trojdňovú lehotu a byrokratické pasce

Komplexný manuál k Wiener Wohnen a viedenskému bývaniu

Projekt „Pôrod“: Prečo sa v roku 2026 už nespoliehame na náhodu a ako zvládnuť systém

50% ZĽAVA

na ročné predplatné

Kód: OKTOBER 📋

⏰ Do konca mesiaca

Život v malokarpatských lesoch

Život Huncokárov v Malých Karpatoch bol poznačený extrémnou samotou a drsnými podmienkami. Neskladali si obydlia v centrách obcí, kde by mohli večer skočiť na pohárik, ale stavali si osady a horárne priamo v srdci lesov. Medzi najznámejšie lokality ich osídlenia patria Piesok pri Modre, známy dnes ako Zochova chata, ďalej Rybníček, Majdán, Rešica či okolie Limbachu a Pezinka. Žili v malých, sebestačných komunitách, kde každý člen rodiny mal svoju presne určenú úlohu a na zbytočné reči nebol čas. Muži sa od 5. hodiny rannej venovali ťažkej práci, rúbaniu stromov, spracovaniu dreva, výrobe dreveného uhlia a údržbe lesných ciest. Ženy sa starali o skromné hospodárstvo, pestovali základné plodiny a vychovávali deti v duchu prísnej morálky, úcty k prírode a disciplíny.

Izolácia komunity a rodinné väzby

Práve uzatvorenosť komunity bola pre Huncokárov typická po celé generácie. Keďže žili izolovane na horských samotách a hovorili špecifickým nemeckým nárečím, manželstvá uzatvárali takmer výhradne medzi sebou. Ak si chcel mladý Huncokár nájsť ženu, výber bol obmedzený len na dievčatá zo susedných horární. Tento jav vytvoril úzku sieť príbuzenských vzťahov, v ktorej sa opakovala len hrsť priezvisk ako Graus, Nižňanský, Schwandtner, Honz, Uhliar či Lehner. Slováci z okolitých dedín sa na nich často pozerali s určitým odstupom a nedôverou, keďže Huncokári mali iné zvyky, obliekanie aj jazyk. Napriek tomu ich dedinčania rešpektovali pre ich neskutočnú remeselnú zručnosť, poctivosť a schopnosť prežiť v podmienkach, kde by bežný človek z mestečka nevydržal ani 2 dni.

Huncokárska kultúra bola úzko spojená s prírodnými cyklami a náboženskou vierou. Boli to prevažne rímskokatolíci a ich duchovným aj spoločenským centrom sa stala kaplnka na Piesku, zasvätená svätej Márii Magdaléne, postavená v roku 1863. Raz za rok, počas sviatku svojej patrónky, sa Huncokári zo všetkých kútov Malých Karpát stretávali na tradičnej púti a zábave. Tieto slávnosti boli jedinou príležitosťou v roku, kedy sa izolované rodiny mohli vo väčšom počte stretnúť, vymeniť si novinky, zatancovať si a dohodnúť budúce sobáše. Detská dochádzka do škôl bola v minulosti obrovskou výzvou. Deti museli denne kráčať aj 10 kilometrov do Modry či Pezinka, často cez 30 centimetrové snežné záveje a za tmy, kvôli čomu mali Huncokári neskôr aj vlastné skromné lesné školy priamo v lesoch.

Zmeny po 2. svetovej vojnej

Veľký prelom v živote komunity prinieslo 20. storočie, ktoré so sebou strhlo starý svet horských samotárov. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 sa situácia Huncokárov dramaticky zhoršila. Z dôvodu ich nemeckého pôvodu sa na nich vzťahovali Benešove dekréty a politika povojnového obdobia bola neúprosná. Mnohé rodiny boli prinútené k odsunu do Nemecka alebo Rakúska, iné boli presídlené do českého pohraničia. Tí, ktorí mohli zostať na Slovensku, museli čeliť silnému tlaku na asimiláciu. Nemecký jazyk sa na verejnosti prestal používať a mnohí potomkovia si radšej poslovenštili priezviská alebo sa snažili na svoju minulosť nepriťahovať pozornosť. Tradičný spôsob života v lesných samotách sa postupne vytratil s príchodom modernizácie, mechanizácie lesníctva a štátneho vlastnenia lesov.

Súčasný život potomkov Huncokárov a Občianske združenie

Dnes je však situácia úplne iná a sledovať príbeh potomkov Huncokárov znamená sledovať fascinujúci návrat k vlastným koreňom. Potomkovia týchto lesných ľudí už nežijú odrezaní od sveta v zruboch bez elektriny. Sú to učitelia, lekári, podnikatelia, výskumníci či remeselníci, ktorí žijú v Modre, Pezinku, Bratislave a v okolitých obciach. Už nemajú dôvod tajiť svoj pôvod, práve naopak, prebúdza sa v nich obrovská hrdosť na predkov. Uvedomujú si, že ich strýkovia a pradedovia neboli len obyčajní rúbači dreva, ale skutoční lesní hospodári, ktorí dokázali žiť v dokonalej harmónii s prírodou bez toho, aby z nej vyrúbali posledný pník.

Kľúčovú úlohu pri spájaní komunít dnes zohráva Občianske združenie Potomkovia Huncokárov, ktoré prevádzkuje svoju oficiálnu facebookovú stránku OZ Potomkovia Huncokárov. Tento digitálny priestor sa stal živým virtuálnym múzeom a stretávacím bodom nielen pre rodákov roztrúsených po celom Slovensku či v zahraničí, ale aj pre širokú verejnosť. Na stránke potomkovia pravidelne zverejňujú vzácne historické rodinné fotografie, dobové dokumenty a úryvky zo spomienok najstarších pamätníkov. Rovnako slúži ako platforma na hľadanie stratených príbuzenských väzieb, kde ľudia podľa priezvisk a starých horární skladajú mozaiku svojich rodokmeňov.

Oživovanie tradícií: Slávnosti, gastro a Holzhacker Haus

Občianske združenie v spolupráci s mestom Modra a lokálnymi partneri vracia lesným samotám ich pôvodnú dušu. Každoročne v júli organizujú tradičné Huncokárske slávnosti spojené s Magdalénskym stretnutím potomkov a priateľov Huncokárov. Centrom týchto udalostí býva areál Penziónu Huncokár a najmä historická usadlosť Holzhacker Haus na Piesku, starobylý drevorubačský dom situovaný nad kaplnkou svätej Márie Magdalény.

Návštevníci aj samotní potomkovia sa počas slávností vracajú k tradíciám nielen cez hudbu, husľové vystúpenia či prezentáciu dobových olejomalieb a remeselných nástrojov, ale aj prostredníctvom tradičnej gastronómie. Medzi najobľúbenejšie recepty, ktoré si na stretnutiach pripravujú a ponúkajú verejnosti, patrí poctivý huncokársky guláš a tradičný šmorn či šterc, čo sú obľúbené starodávne jedlá, ktoré v minulosti dodávali drevorubačom energiu na ťažkú prácu v lese.

Súčasťou činnosti združenia je aj knižná tvorba a dokumentácia ústnej slovesnosti. Na podujatiach a prostredníctvom svojich kanálov prezentujú publikácie, ako napríklad knihu od Alžbety Mihalovičovej O Huncokároch s príbehmi zo života horských ľudí, čím zachovávajú autentické spomienky pre ďalšie generácie. Tradičná nedeľná svätá omša v Kaplnke svätej Márie Magdalény tak aj dnes spája duchovný rozmer s úctou k predkom.

Hľadanie koreňov a odkaz pre dnešok

Jedným z najfascinujúcejších aspektov pre potomkov je práve objavovanie vlastného rodokmeňa. Mnohé rodiny na západnom Slovensku celé desaťročia netušili, prečo majú v rodnom liste nemecky znejúce priezviská alebo prečo ich starí rodičia používali zvláštne slová pri pomenovaní náradia a lesných zvierat. Dnes vďaka digitalizácii archívov, matrík a práve komunitnej výmene informácií na facebookovej stránke a oficiálnom webe objavujú svoje hlboké väzby na tirolské či štajerské horské dediny. Zisťujú, že ich pradedovia prišli na Slovensko pred viac ako 200 rokmi len s rozkazom šľachty a vlastným náradím v rukách, aby tu postavili nové domovy a zanechali hlbokú brázdu v dejinách nášho regionálneho lesníctva.

Odkaz Huncokárov pre dnešnú dobu je mimoriadne aktuálny. V ere, kedy sa veľa hovorí o ekológii, udržateľnosti a ochrane životného prostredia, môžu byť ich životné princípy veľkou inšpiráciou. Huncokári stromy nielen rúbali, ale ich aj sadili, čistili lesné porasty, starali sa o zver a udržiavali vodné toky. Chápali, že les je ich živiteľom a ak ho zničia, zničia budúcnosť vlastných 4 či 5 detí. Tento cit pre lesnú ekológiu si mnohí potomkovia nesú v sebe ako neviditeľné dedičstvo, čo sa prejavuje v ich vzťahu k prírode, k turistike či k tradičným remeslám.

Ak sa teda nabudúce vyberiete na potulky po Malých Karpatoch, zastavte sa na chvíľu pri starých kamenných základoch zaniknutých horární alebo pri lesných krížoch. Za každým z nich sa skrýva príbeh konkrétnej huncokárskej rodiny, ktorá v týchto horách prežívala svoje radosti aj strasti. Potomkovia Huncokárov už síce nenosia tradičné šaty a nehovoria starým dialektom, no ich prítomnosť v regióne je stále živá. Ich príbeh ukazuje, ako sa rôzne kultúry dokázali pretaviť do slovenských dejín a obohatiť náš kultúrny priestor.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť