Odvrátená strana medaily: Keď sú nočnou morou zamestnanci, nie agentúry

V diskusiách o práci v zahraničí sa takmer vždy skloňuje „neseriózna agentúra“. Internetové fóra sú zaplavené príbehmi o nevyplatených diétach, plesnivých ubytovniach či zavádzajúcich sľuboch recruiterov. Menej sa už však hovorí o tom, čo zažívajú ľudia na druhom brehu – personalisti, koordinátori a majitelia firiem, ktorí tieto pracovné miesta obsadzujú. Tí totiž čelia klamstvám, bizarným požiadavkám, chronickému alkoholizmu a situáciám, ktoré by nevymyslel ani scenárista tej najčiernejšej komédie.

​Od vybielených bytov v holandských mestách až po opatrovateľky, ktoré si v Nemecku pomýlili diagnózu klienta s all-inclusive dovolenkou. Toto je kronika najšokujúcejších zážitkov z prostredia slovenského personálneho lízingu, ktorá odhaľuje, prečo majú koordinátori často po roku v odbore šedivé vlasy.

​1. Kapitola: Logistické sci-fi a umenie zmiznúť bez stopy

​Najväčším strašiakom každej agentúry je takzvaný „no-show“ – moment, kedy zamestnanec, ktorému agentúra vybavila všetko od zmluvy cez poistenie až po dopravu, jednoducho nepríde. Alebo príde, no vzápätí sa vyparí ako gáfor. Tento jav stojí agentúry tisíce eur ročne a podkopáva ich dôveryhodnosť u zahraničných partnerov.

​„Mali sme kandidáta, volajme ho Peter,“ spomína dlhoročný koordinátor pre prácu v Holandsku. „Zaplatili sme mu lístok na autobus, na stanici v Rotterdame ho už čakal náš šofér s tabuľkou s jeho menom. Peter vystúpil z autobusu, podal šoférovi ruku, povedal, že si ide len na minútku odskočiť na toaletu, a už sa nikdy nevrátil. O dva dni sme ho videli na fotke na Facebooku, ako pije pivo na pláži v úplne inom meste. Keď sme mu konečne dovolali, čo sa vlastne stalo, odpovedal nám stroho: ‚V autobuse som stretol chlapa z východu, čo vravel, že tam majú lepšie baby a že mu chýba parťák na stavbe. Tak som prestúpil. Čo riešite?‘ To, že sme zaňho museli zaplatiť pokutu zamestnávateľovi za neobsadené miesto, mu bolo úplne jedno.“

​Ešte bizarnejšie sú prípady „vybielenia“ ubytovania. Agentúry často poskytujú zamestnancom plne vybavené byty, aby im uľahčili štart. Pre niekoho je to však vnímané ako pozvánka na nákup bez platenia.

​„Našli sme byt, kde bývali traja naši zamestnanci, v stave, akoby tam vybuchla bomba. Ale to nebolo najhoršie. Oni so sebou pri úteku (keďže sa im v pondelok ráno jednoducho nechcelo nastúpiť do práce) zobrali nielen televízor a mikrovlnku, ale aj kľučky z dverí, sprchovú hlavicu a – čo doteraz technicky nechápem – odmontovali a ukradli aj kus plávajúcej podlahy v jednej z izieb,“ krúti hlavou majiteľka menšej agentúry. „Keď sme ich vypátrali cez políciu, tvrdili, že tie veci im patrili ako odškodné za to, že v byte bolo podľa nich príliš suchý vzduch.“

​2. Kapitola: „Experti“ na technológie a tragikomický kultúrny šok

​Keď delegujete ľudí do krajín s inou kultúrou alebo vysokým stupňom automatizácie, musíte rátať s tým, že „zdravý rozum“ je veľmi relatívny pojem. Často dochádza k stretu dvoch svetov, ktorý končí buď finančnou katastrofou, alebo medzinárodnou hanbou.

​„Mali sme skupinu robotníkov na severe Fínska,“ hovorí Peter, ktorý sprostredkováva prácu v stavebníctve. „Ubytovali sme ich v krásnej modernej drevenej chate, ktorej súčasťou bola, prirodzene, sauna. Po týždni nám volal šokovaný majiteľ objektu, že z chaty sa šíri neznesiteľný zápach. Išli sme na obhliadku. Naši chlapci v saune vôbec nekúrili, ale urobili si z nej provizórnu špajzu. Na drevených laviciach mali rozložené vrecia so zemiakmi, prepravky s cibuľou a na háčiky, kde sa bežne vešajú uteráky, zavesili domáce klobásy a slaninu, ktorú si priniesli z domu. Keď sme im vysvetľovali, že je to sauna a slúži na relax, úprimne sa urazili. Povedali nám, že je to blbosť, lebo je tam tma, sucho a izolácia, tak je to ideálna pivnica a my ich len chceme šikanovať.“

​V priemyselnom sektore sú zase najväčším problémom „zvedavé prsty“. V nemeckých fabrikách je bezpečnosť práce (Arbeitsschutz) takmer posvätná, čo niektorí pracovníci berú skôr ako nezmyselnú byrokraciu.

​„Jeden náš zamestnanec zastavil obrovskú výrobnú linku v automobilke hneď v prvý deň, pol hodinu po nástupe. Prečo? Lebo uvidel to veľké, lákavé červené tlačidlo ‚Emergency Stop‘ a chcel vedieť, či to fakt funguje tak, ako hovorili na školení. Keď linka stíchla a pribehli zdesení vedúci výroby, on sa na nich s úsmevom pozrel a zahlásil: ‚Fúha, fakt to funguje rýchlo! Dobré stroje tu máte.‘ Škoda za prestoj sa vyšplhala na tisíce eur. Nemci ho vyprevadili z brány továrne v tej istej minúte.“

​3. Kapitola: Špecifický svet opatrovateliek: Píšťalky a klobásy

​Práca opatrovateliek v Rakúsku a Nemecku je psychicky aj fyzicky mimoriadne náročná. Agentúry však potvrdzujú, že niekedy sú „pacientmi“ skôr samotné opatrovateľky než seniori, o ktorých sa majú starať. Tu sa bizár mieša s čistým zúfalstvom a nečakanou drzosťou.

​„Mali sme pani, ktorá nastúpila k staršiemu pánovi do Mníchova,“ rozpráva manažérka agentúry. „Po dvoch dňoch nám volala jeho dcéra v totálnej panike, že opatrovateľka zmizla a otec je doma sám. Našli sme ju po piatich hodinách v miestnom aquaparku, kde si spokojne užívala tobogany. Jej argument nás odzbrojil: Pán v noci spal, tak si povedala, že využije voľný čas na regeneráciu, kým je v Nemecku ‚služobne‘. To, že ten pán mal pokročilú demenciu a nesmel zostať ani minútu bez dozoru, jej prišlo ako nepodstatný detail. Tvrdila, že v zmluve má predsa nárok na prestávku a my sme otrokári, ak jej ju upierame.“

​Iným fenoménom je „gastronomická vojna“. Mnohé opatrovateľky majú pocit, že nemecká strava je nedostatočná a musia miestnu kuchyňu „civilizovať“ slovenskými tradíciami bez ohľadu na zdravotný stav pacienta.

​„Jedna pani sa nám sťažovala, že rodina je lakomá, lebo jej nedovolia variť. Zistili sme, že sa snažila 90-ročnej babičke s prísnou diétou, po dvoch operáciách žlčníka, nasilu vnucovať halušky s praženou údenou slaninou a domáci oškvarkový závin, lebo ‚však po tom bude mať starena konečne silu a farbu v tvári‘. Keď jej to rodina zakázala, pani sa urazila, zamkla sa v izbe a vyhlásila protestnú hladovku proti ‚nemeckému fašizmu v kuchyni‘. Museli sme ju stiahnuť z rodiny do 24 hodín.“

​Extrémom sú prípady, kedy kandidátky hrubo klamú o svojich jazykových znalostiach, čo vedie k nebezpečným situáciám.

„Pani nám do očí tvrdila, že vie nemecky plynule. Keď prišla do rodiny, vysvitlo, že nevie povedať ani ‚Guten Tag‘. Na komunikáciu s chorým pánom, ktorý nemohol rozprávať, používala športovú píšťalku. Keď niečo chcel, musel na ňu zapískať – raz za vodu, dvakrát za toaletu. Rodina skoro dostala infarkt, keď videli, ako ich otca drezúruje ako psa na cvičisku. Pani sa bránila, že je to efektívny systém komunikácie, ktorý nevyžaduje žiadnu zbytočnú gramatiku.“

​4. Kapitola: Alkohol ako národný šport a „rumové pralinky“

​Alkohol je v segmente manuálnej práce v zahraničí téma číslo jeden. Agentúry majú voči nemu nulovú toleranciu, no vynaliezavosť pracovníkov pri jeho maskovaní je priam obdivuhodná.

​„Mali sme partiu v Nemecku, ktorú sme ubytovali v slušnom penzióne. Po týždni nás majiteľ vyhodil všetkých,“ spomína recruiter. „Chlapci si totiž na izbe, priamo vedľa postelí, urobili improvizovanú pálenicu. Niečo sa tam však technicky pokašľalo, vypukol malý požiar, vytopili dve poschodia a keď prišli hasiči a polícia, našli v izbe 50 litrov kvasiaceho ovocia. Chlapci policajtom s kamennou tvárou tvrdili, že si len chceli urobiť ‚domáci džem‘, ale akosi im to v tom teple vykypelo. Samozrejme, všetci mali v krvi viac promile, než je povolené aj pre chodcov.“

​Koordinátori často čelia aj absurdným výhovorkám pri ranných dychových skúškach.

„Pán v sklade v Belgicku nafúkal 1,8 promile o šiestej ráno. Jeho vysvetlenie? Vraj večer pri sledovaní hokeja zjedol príliš veľa rumových praliniek a tie sa v ňom cez noc ‚zle rozležali‘. Iný zase s úplným pokojom tvrdil, že alkohol z neho cítiť preto, lebo si ním potiera ďasná, lebo ho bolí zub a on je alergik na lieky. Keď sme mu povedali, že s 1,8 promile by mu tie ďasná museli v tej chvíli už pravdepodobne odpadávať, len pokrčil plecami a drzo sa spýtal, či mu firma požičia na cigarety, lebo je vo finančnej tiesni.“

​5. Kapitola: Keď sú nároky zamestnanca z inej galaxie

​Niektorí zamestnanci nadobudnú po prekročení hraníc pocit, že agentúra nie je ich zamestnávateľ, ale osobný sluha, cestovná kancelária a psychologická poradňa s nepretržitou prevádzkou.

​„Volal mi pán z Anglicka presne o tretej ráno,“ hovorí koordinátorka Janka. „Mala som pohotovosť, tak som to zdvihla v domnení, že sa stala vážna nehoda alebo ho zatkla polícia. On mi však s totálne vážnym hlasom oznámil, že v jeho izbe na ubytovni je pavúk. Vraj je veľký a on má arachnofóbiu. Dožadoval sa, aby som okamžite, v tú sekundu, poslala niekoho z agentúry, kto ho zabije, inak ma dá na súd za vedomé ohrozenie jeho duševného zdravia. Keď som mu navrhla, nech ho jednoducho vyhodí oknom alebo prikryje pohárom, začal na mňa hystericky kričať, že je to neprofesionálny prístup k zamestnancovi.“

​Ďalším fenoménom sú sťažnosti na stravu, ktoré hraničia s absurdiou.

„Mali sme zamestnanca v Nórsku, na ropnej plošine, kde je strava na úrovni 5-hviezdičkového hotela. On však podal oficiálnu sťažnosť na centrálu v Bratislave, že v Nórsku nikde nemajú v obchodoch tresku v majonéze a čerstvé rožky ako z Lidla. Žiadal, aby sme mu raz týždenne posielali kuriérom balík pečiva a šaláty, inak okamžite vypovie zmluvu pre ‚vytváranie neľudských životných podmienok‘. Keď sme mu vysvetľovali logistickú nemožnosť jeho požiadavky, obvinil nás z diskriminácie Slovákov a z toho, že agentúra zarába na jeho utrpení.“

​6. Kapitola: „Rodinné tragédie“ a salámové zlomeniny

​Keď sa pracovníkovi nechce nastúpiť na zmenu, alebo chce ísť domov skôr, než mu skončí turnus (často preto, že už si zarobil na ojazdené auto a zvyšok ho nezaujíma), kreativita pri výhovorkách nepozná hraníc. Recruiteri tomuto javu hovoria „syndróm nesmrteľnej babičky“.

​„Mali sme jedného pána, ktorému za tri mesiace zomrela tá istá babička štyrikrát. Vždy v pondelok ráno, keď mal nastúpiť na rannú zmenu. Pokaždé prišiel s uplakanými očami, že musí okamžite na Slovensko na pohreb. Keď „zomrela“ štvrtýkrát, nevydržal som to a povedal som mu, že buď je jeho rodinný strom medicínsky zázrak, alebo si zo mňa robí bohapustú srandu. Urazil sa, že som necitlivý k jeho hlbokej strate a odišiel z ubytovne bez toho, aby odovzdal kľúče.“

​Iný zamestnanec v Nemecku sa snažil vyhnúť ťažkej práci v sklade tak, že si sám obviazal nohu do masívneho obväzu a tvrdil, že má otvorenú, hnisajúcu zlomeninu.

„Keď sme k nemu poslali nášho koordinátora, aby ho zobral k lekárovi (keďže sme mu platili nadštandardné poistenie a báli sme sa infekcie), striktne odmietal. Vraj on sa lieči bylinkami a nemeckým lekárom neverí. Koordinátorovi to však nedalo, a keď pán po prehýrenej noci na izbe tvrdo zaspal, pozrel sa na tú ‚zlomeninu‘ bližšie. Pod obväzom mal lepiacou páskou pripevnený kus lacnej salámy, aby to cez gázu presakovalo a farebne to pripomínalo krv a tkanivo. Bol to neskutočný pohľad na ľudskú vynaliezavosť v službách lenivosti.“

​7. Kapitola: Psychológia „agentúrneho turistu“

​Prečo k takýmto situáciám dochádza? Odborníci na personalistiku tvrdia, že práca v zahraničí priťahuje dva typy ľudí. Prvou skupinou sú poctiví pracanti, ktorí majú jasný cieľ. Tou druhou sú tzv. „agentúrni turisti“. Sú to ľudia, ktorí unikajú pred problémami doma – pred exekúciami, rozpadnutými vzťahmi alebo zákonmi. Pre nich je zahraničie len dočasným útočiskom, kde očakávajú maximálny servis za minimálne úsilie.

​Agentúry sa snažia proti tomuto správať preventívne, no filtrácia kandidátov na diaľku je nesmierne náročná. „Môžete mať skvelý pohovor cez Zoom, človek vyzerá slušne, má prax. Potom mu kúpite letenku za 200 eur, on pristane v Paríži a prvé, čo urobí, je, že sa opije pod obraz boží a pobije sa s ochrankou na letisku. V tej chvíli ste ako agentúra v mínuse a ešte musíte žehliť medzinárodný škandál,“ vysvetľuje realitu trhu majiteľ agentúry.

​Záver: Prečo to tie agentúry vlastne ešte robia?

​Po prečítaní týchto riadkov sa natíska logická otázka: Prečo niekto v tomto biznise vôbec zostáva? Prečo personalisti radšej nejdú predávať poistenie alebo zmrzlinu?

​Pravdou je, že na jedného bizarného „experta“ s píšťalkou alebo salámou na nohe pripadá desať šikovných, slušných a pracovitých ľudí. Sú to muži a ženy, ktorí v zahraničí poctivo odrobia svoje turnusy, naučia sa jazyk a vďaka agentúre si skutočne dokážu našetriť na dom, splatiť dlhy alebo poslať deti na vysoké školy.

​Avšak práve tie šokujúce a negatívne zážitky sú tým, čo formuje dnešný trh práce. Každá jedna „nezmyselná“ podmienka v zmluve, každá prísna kontrola na ubytovni alebo požiadavka na čistý register trestov má pravdepodobne za sebou reálny príbeh o ukradnutej plávajúcej podlahe, saune plnej klobás alebo o niekom, kto chcel zastaviť fabriku len preto, aby videl, čo sa stane.

​Pohľad z druhej strany ukazuje, že práca s ľuďmi je tou najťažšou disciplínou, najmä ak sa odohráva tisíce kilometrov od domova, v prostredí, kde sú ľudia vytrhnutí zo svojich sociálnych väzieb. Vtedy sa totiž charaktery buď vybrúsia do dokonalosti, alebo sa pod tlakom slobody a anonymity úplne rozpadnú na bizarné kúsky.

​Poznámka: Všetky mená v článku boli zmenené z dôvodu ochrany osobných údajov, hoci opísané situácie sa reálne stali tak, ako ich zdokumentovali slovenské a české personálne agentúry v rokoch 2015 – 2025.

Foto: Foto von Harrison Haines: https://www.pexels.com/de-de/foto/mann-auf-schneidetisch-3536424/