Odišla za lepším životom, našla smrť. Nezabudnutý príbeh Denisy Šoltísovej

Smrť 29-ročnej Denisy Šoltísovej v Rakúsku odhalila pochybenia úradov a toxikologickú stopu, ktorá vedie k jedinému záveru. Prípad, ktorý sa roky javil ako nešťastná osobná tragédia, sa po novom posudku zmenil na desivé podozrenie z úkladného zločinu.

Práca opatrovateľky je povolaním dvoch tvárí. Na jednej strane prináša neoceniteľnú pomoc rodinám a seniorom, na strane druhej sa odohráva v tichu súkromných domov, ďaleko od očí verejnosti a sociálnej kontroly. Je to svet postavený na dôvere a intímnej blízkosti, kde sa opatrovateľka stáva takmer súčasťou rodiny.

Táto blízkosť je síce kľúčom ku kvalitnej starostlivosti, no zároveň predstavuje vážne riziko. Vytvára prostredie, v ktorom sa alarmujúce signály a neštandardné správanie ľahšie prehliadnu alebo bagatelizujú. Pre ženy, ktoré za touto prácou cestujú do zahraničia, sa k tomu pridáva izolácia od vlastného sociálneho zázemia, odlúčenie od priateľov a rodiny a často aj jazyková bariéra. Tieto faktory vytvárajú koktail zraniteľnosti, ktorý môže mať v extrémnych prípadoch fatálne následky.

Tragický osud 29-ročnej Slovenky Denisy Šoltísovej je mrazivou pripomienkou toho, že ani zdanlivo bezpečná krajina ako Rakúsko nie je imúnna voči temným stránkam ľudskej povahy. Jej príbeh ukazuje, že dôvera, ktorá je základom tejto profesie, sa môže stať aj pascou.

Rýchly záver, ktorý nesedel

Keď 19. januára 2008 objavili telo mladej ženy na brehu rakúskej rieky Ager, neďaleko Vöcklabrucku v Hornom Rakúsku, miestne úrady mali v prípade jasno až príliš rýchlo. Záver znel: samovražda utopením. Tento verdikt bol taký jednoznačný, že vyšetrovatelia nepovažovali za nutné nariadiť ani len základný krok pri podozrivých úmrtiach – súdnu pitvu. Prípad bol uzavretý a mal upadnúť do zabudnutia ako jedna z mnohých osobných tragédií.

Rodina na Slovensku však tomuto rýchlemu záveru odmietala uveriť. Po prevoze telesných pozostatkov Denisy na Slovensko sa realita začala dramaticky meniť. Slovenskí súdni lekári vykonali pitvu, ktorej závery boli v ostrom protiklade s rakúskou verziou.

Na tele mladej ženy sa našli hematómy a zranenia, ktoré boli konzistentné s obranným bojom. To však nebolo všetko. Oveľa znepokojivejší bol nález v jej tele. Toxikologické testy odhalili v krvi a v tkanive obličiek prítomnosť záhadného koktailu liekov. Tieto dve skutočnosti – známky boja a prítomnosť liečiv – okamžite spochybnili teóriu o dobrovoľnom odchode zo sveta.

Zistenia zo Slovenska, ktoré Viedeň ignorovala

Napriek závažnosti týchto nových dôkazov sa vyšetrovanie v Rakúsku neposúvalo vpred. Začal sa byrokratický maratón, ktorý pôsobí až absurdne. Preklad kľúčovej slovenskej pitevnej správy do nemeckého jazyka trval neuveriteľných štrnásť mesiacov.

Ani po tomto oneskorení však rakúska strana neprijala slovenské zistenia s vážnosťou. Namiesto toho, aby sa rozbehlo nové, dôkladné vyšetrovanie, prišiel ďalší úder. Následný rakúsky súdny posudok zistenia slovenských kolegov spochybnil. Zdalo sa, že prípad je odsúdený zostať v slepej uličke a rodina sa pravdy nikdy nedopátra.

Prokuratúra vo Welse však napokon, pod ťarchou pretrvávajúcich pochybností, pristúpila k zadaniu nového, nezávislého toxikologického posudku. Tento krok sa ukázal ako absolútne kľúčový.

Zlomový posudok: „S vysokou pravdepodobnosťou vražda“

Nový posudok dostal na stôl jeden z najpovolanejších – Michael Freissmuth, prednosta Inštitútu farmakológie na Lekárskej univerzite vo Viedni. Jeho analýza priniesla do prípadu šokujúci a definitívny zvrat.

„S vysokou pravdepodobnosťou išlo o vraždu,“ uviedol Freissmuth v rozhovore pre rakúsky denník „Die Presse“. Jeho slová premenili roky trvajúce podozrenie na takmer istotu. Dôvodom jeho tvrdenia bola práve analýza onoho záhadného koktailu liekov nájdeného v tele Denisy.

Ukázalo sa, že išlo o kombináciu lieku na zníženie hladiny cukru v krvi (s účinnou látkou glibornurid) a lieku proti dne (s obsahom sulfinpyrazónu). Tieto látky samy osebe neboli v čase smrti Denisy Šoltísovej v Rakúsku ani na Slovensku bežne dostupné ani povolené. V minulosti sa dali získať výlučne na lekársky predpis.

Diabolský koktail zo starých zásob

Ešte závažnejšie bolo zistenie, že tieto dva lieky sa nikdy a za žiadnych okolností nemali užívať v kombinácii. Podľa Freissmutha museli pochádzať „zo starých zásob“, čo naznačuje, že páchateľ mal prístup k liekom, ktoré už boli stiahnuté z obehu, prípadne si ich účelovo zadovážil.

Kombinácia týchto dvoch látok je obzvlášť zákerná. V malých dávkach spôsobuje u zdravého človeka prudký pokles cukru v krvi (hypoglykémiu), čo vedie k dezorientácii, závratom, motorickým výpadkom a poruchám vedomia. Človek v takomto stave nie je schopný sa brániť ani racionálne uvažovať. Vo vyššej dávke je táto kombinácia smrteľná.

Prečo teória o samovražde zlyháva

Znalec Freissmuth vo svojom posudku systematicky rozobral a vyvrátil pôvodnú teóriu o samovražde. Považoval ju za „veľmi nepravdepodobnú“ hneď z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, prístup k liekom. Bolo by extrémne náročné, aby si Denisa sama zaobstarala dva rôzne, v tom čase už v podstate nedostupné lieky. Po druhé, logika dávkovania. „Ak by plánovala samovraždu, bolo by logickejšie, keby prehltla veľké množstvo,“ vysvetlil Freissmuth. Prečo by užívala komplexnú kombináciu, ktorej účinok je postupný, a nie jednu smrteľnú dávku bežnejšie dostupného lieku? Po tretie, samotná kombinácia. Znalcovi nebolo zrejmé, prečo by vôbec užila druhý liek (proti dne) a ako by k nemu získala prístup.

Scenár zločinu: Zmanipulovaná a hodená do rieky

Posudok Michaela Freissmutha neostal len pri spochybnení samovraždy. Načrtol aj desivo reálny a chladnokrvný scenár možného zločinu.

„Je predstaviteľné, že pani Šoltísovej bola najprv podaná kombinácia glibornuridu a sulfinpyrazónu,“ uvádza sa v posudku. Páchateľ mohol horkú chuť liekov ľahko zamaskovať, napríklad v káve alebo inom nápoji. Následná hypoglykémia by obeť ovplyvnila natoľko, že by bola dezorientovaná a mala motorické problémy. „To by viedlo k tomu, že ju bolo možné relatívne ľahko zhodiť do rieky,“ uzatvára Freissmuth.

Tento scenár by vysvetľoval všetko: prítomnosť liekov, absenciu masívnych obranných zranení (keďže obeť bola zmanipulovaná a neschopná sa brániť) a aj konečnú príčinu smrti – utopenie.

Zlyhanie systému a stratený čas

Prípad Denisy Šoltísovej nie je len príbehom o možnej vražde, ale aj o zlyhaní systému. Právny zástupca rodiny, Helmut Leitner, od začiatku ostro kritizoval prácu vyšetrovacích orgánov.

„Od začiatku sa vyšetrovalo len veľmi povrchne, aby sa potvrdil počiatočný predpoklad samovraždy,“ uviedol Leitner. Práve toto počiatočné zanedbanie, neochota pripustiť inú možnosť a ignorovanie dôkazov zo slovenskej pitvy viedli k tomu, že prípad sa roky neriešil. Týmto fatálnym zdržaním získal páchateľ obrovský, možno až nedobytný náskok.

Poučenie, ktoré nesmie byť zabudnuté

Tragédia 29-ročnej Slovenky je bolestivou lekciou. Ukazuje, že ani zdanlivo bezpečná krajina s vysokou životnou úrovňou nie je zárukou absolútnej ochrany. Dôvera v ľudskú dobrotu je nevyhnutná, ale slepá dôvera, najmä v izolovanom prostredí, môže byť nebezpečná.

Pre tisíce žien, ktoré vykonávajú túto náročnú prácu, je nevyhnutné udržiavať pravidelný a predovšetkým otvorený kontakt s rodinou na Slovensku. Informovať blízkych nielen o úspechoch, ale aj o akýchkoľvek pocitoch nepohodlia, obavách, zvláštnych okolnostiach či konfliktoch v rodine zamestnávateľa.

Mať s rodinou dohodnuté bezpečnostné frázy, pravidelné časy telefonátov alebo zdieľanú polohu nie je prejavom paranoje, ale prejavom zdravej zodpovednosti voči sebe samému. Je dôležité dôverovať vlastnej intuícii. Ak sa situácia alebo konkrétna osoba javí ako problematická, je lepšie konať preventívne, ako neskôr ľutovať. Kontaktovať agentúru, ambasádu alebo v prípade podozrenia priamo miestne úrady nie je prejavom zlyhania, ale prejavom sily a pudu sebazáchovy.

Prípad Denisy Šoltísovej by sa nemal stať dôvodom na strach, ktorý by ľudí odradil od hľadania lepšieho života v zahraničí. Mal by sa však stať trvalým mementom a impulzom k mimoriadnej opatrnosti. Je to lekcia, ktorú nám zanechala – lekcia o tom, že pri starostlivosti o druhých nesmieme nikdy zabúdať na ochranu toho najcennejšieho: vlastného zdravia a života.

🚀 Tento článok vznikol za podpory MámNárok.SK – Vrátenie daní z Nemecka a Rakúska

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Zdroj: https://www.diepresse.com/600190/tod-einer-slowakischen-pflegerin-es-war-mord Foto: https://www.anger.gv.at/data/image/144/gemeinde_anger_ortsfoto_article_2843_0.jpg