Nečakané stretnutie s históriou a domovinou co franzúzskom Saverne

Pozvánka do vzdialeného mestečka Saverne pri Štrasburgu, konkrétne do nádherného paláca Rohan, kde som zažila krásne letné prekvapenie a rada sa oň podelím s čitateľmi.

Pri mojej nedávnej rodinnej návšteve Francúzska (môj manžel pochádza z krásneho kraja v oblasti Saverne na rieke Rýn, ktorá je vzdialená len 40 kilometrov od Štrasburgu) som navštívila zámok Rohan (nazývaný tiež malý Versailles v Alsasku). Bol postavený v 17. storočí ako sídlo kardinála Rohana a má veľmi pohnutú históriu (bližšie informácie sú dostupné na internete). Do konca roka tam prebieha výstava o feministke a európskej političke Louise Weiss, ktorá sa zaslúžila o vznik Európskeho parlamentu v Štrasburgu.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Počas našej letnej dovolenky sme do zámku Rohan zavítali spolu s manželom. Poznal z môjho predchádzajúceho rozprávania osobnosť Milana Rastislava Štefánika a vedel, že bol aj francúzskym občanom. V momente, keď ho zazrel na fotke na výstave o Madame Weiss, ako významnú političku Francúzi volajú, zakričal: „Pozri, tu je ten tvoj krajan, o ktorom si mi už viackrát hovorila!“

Bolo to milé stretnutie – v krásnom zámku vidieť jedného z hrdinov slovenských dejín a v ďalekej cudzine pocítiť vôňu domova.

Kto bola Louise Weiss?

Možno si teraz kladiete otázku: Kto bola táto zaujímavá žena a aké je jej spojenie s Čechmi a Slovákmi? Louise Weiss sa narodila 25. januára 1893 v Arras a pochádzala z alsaskej protestanskej rodiny po otcovi, matka mala židovské korene v Čechách a doma sa popri francúzštine hovorilo aj po nemecky. Otec sa venoval baníctvu a pracoval aj v bankovom sektore. Matka podporovala svoje dcéry vo vzdelávaní a Jenny, jedna zo sestier, sa stala detskou lekárkou a psychoanalytičkou.

Louise vyrastala v Paríži a proti vôli otca, no s pomocou matky, vyštudovala učiteľskú akadémiu a získala povolenie vyučovať na vyššej škole (dnes na gymnáziu). Vzdelanie si prehĺbila na univerzite v Oxforde, kde študovala jazyk a literatúru. Počas prvej svetovej vojny založila malú nemocnicu pre ranených vojakov v Bretónsku, v severnej časti Francúzska, kde sa aj sama o zranených starala, a zároveň začala písať do novín pod mužským pseudonymom Lois Lefranc.

V Paríži sa v roku 1916 skontaktovala s československými exilantmi Eduardom Benešom, Tomášom Garriguom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom a podporovala ich snahu o vytvorenie vlastného československého štátu.

Hoci o trinásť rokov mladšia, zaľúbila sa do Štefánika a podporovala ho v jeho politickom aj osobnom živote, dokonca aj finančne. Štefánik bol v tom čase zasnúbený s talianskou aristokratkou Guilanou Benzoni a city Louise neopätoval, hoci som našla pri rešerši informácie, že medzi oboma bol bližší než len priateľský vzťah. Louise bola pripravená stať sa jeho manželkou, čo mu aj písomne oznámila, no on sa oženiť nechcel. Existuje viacero informácií, že Štefánik bol milovník žien a jeho talianska snúbenica sa po jeho tragickej smrti nikdy nevydala. Louise sa vydala až v roku 1934 za architekta Josého Iberta, manželstvo vydržalo len krátko, necelé dva roky.

Najvýznamnejšie zásluhy

Louise Weiss sa v roku 1919 osobne zúčastnila na rokovaniach Parížskej mierovej konferencie, odkiaľ písala články a informovala tak širokú verejnosť. Bola pri podpisovaní tzv. Versailleskej zmluvy, v rámci ktorej viedla dlhé rozhovory s Eduardom Benešom, s ktorým ju spájalo priateľstvo. V tom istom roku vydala vo francúzštine knihu „Československá republika“ (La République Tchécoslovaque) a o rok neskôr knihu pod názvom „Milan Rastislav Štefánik“.

O dva roky neskôr, v roku 1921, podnikla cestu do sovietskeho Ruska a mala možnosť čitateľom novín „Le Petit Parisien“ predstaviť Maxima Gorkého, Lewa Kamenewa, Stalina i Trotzkého.

Po návrate, od roku 1922 do roku 1934, vydávala noviny „L’Europe nouvelle“. Periodikum zohrávalo významnú úlohu v ekonomických a politických diskusiách Francúzska a zároveň malo aj literárnu časť, kde boli publikované texty Guilliauma Apollinaira, Rudolfa Bretschneidera, Thomasa Manna či dokonca Benita Mussoliniho.

Úzko spolupracovala s dlhoročným ministrom zahraničných vecí Francúzska Briandom a už v roku 1929 po prvý raz verejne predstavila projekt Európskej únie. Brianda vnímala ako záruku mieru medzi Nemeckom a Francúzskom v medzivojnovom období a on ju s veľkým obdivom nazýval „moja dobrá Louise“.

V roku 1930 založila súkromný Inštitút pre medzinárodné vzťahy „Škola mieru“ (École de la Paix). Inštitút existoval pri parížskej univerzite Sorbonne a pozýval na svoju pôdu významných politikov tej doby na diskusné stretnutia a výmenu názorov. Nástup fašizmu a začiatok druhej svetovej vojny znemožnil ďalší vývoj európskej otázky.

Spolu s Cécille Brunsvics založila v roku 1934 organizáciu „Nová žena“ (La femme nouvelle) a okrem iných reforiem na zlepšenie života žien presadila vo Francúzsku volebné právo pre ženy. Trvalo to však dlhých desať rokov, do roku 1944, než sa stalo skutočnosťou.

Počas druhej svetovej vojny bola politicky aktívna v odboji (Résistance). Hoci mnohí svedkovia času tieto informácie popierali, isté je, že bola aktívna ako novinárka.

Krátko po vojne už v roku 1945 založila spolu so sociológom Gastonom Boutholom Francúzsky inštitút pre polemológiu (výskum vojny a konfliktov), kde aktívne pôsobila až do roku 1970. V rokoch 1946 – 1965 cestovala po viacerých krajinách Blízkeho východu, Ázie, Afriky a severnej Ameriky a natáčala krátke dokumentárne filmy a písala pútavé cestopisy.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa verejne dištancovala od tzv. druhej vlny feminizmu vo Francúzsku a prísne odmietala právo žien na prerušenie tehotenstva.

Myšlienka zjednotenej Európy ju nikdy neopustila a v roku 1979, keď mala 86 rokov, bola zvolená za demokratickú stranu Francúzska do Európskeho parlamentu a aktívne pracovala v komisii pre deti, kultúru, vzdelávanie a informácie, až do svojej smrti ako čestná predsedníčka parlamentu. Zomrela 26. mája 1983 a je pochovaná v Paríži.

Európsky parlament v Štrasburgu pomenoval v roku 1999 novo otvorenú budovu „Dom Weiss“ a vo vstupnej hale sa nachádza aj socha Louisy Weiss, priekopníčky ideí mieru a spojenej Európy, ktorá pochádzala z Alsaska.

S láskavým zvolením redakcie Viedenských slobodných listov uverejňujeme článok, ktorý bol pôvodne publikovaný v ich dvojčísle 36-37/2025.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa. Za obsah tohto článku zodpovedá jeho autor.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: Jana Graff-Löwbeer