Keď klávesnica zabíja súcit: Kde končí sloboda slova a začína čisté zlo?

Internet sa zmenil na jedno veľké bojisko, ktoré nosíme vo vrecku. Stačí vytiahnuť telefón, odomknúť displej a otvoriť sociálne siete. To, čo tam nachádzame, však čoraz menej pripomína civilizovanú diskusiu a čoraz viac digitálny lynč. Najväčším paradoxom dnešnej doby nie je technológia samotná, ale ľudia, ktorí ju používajú. Pozriete sa na profil útočníka a vidíte usmievavú fotografiu z dovolenky. V popise má „hrdý otec“ alebo „milujúca stará mama“. Na titulnej fotke drží za ruku vnúča, v pozadí kvitnú muškáty. A pod týmto idylickým obrazom svieti komentár plný takej krutosti, z ktorej mrazí.

​Ako je možné, že niekto, kto večer číta rozprávku svojmu dieťaťu, dokáže o pár minút neskôr napísať o utečencoch z Ukrajiny, že sú „paraziti, ktorých treba vystrieľať“? Kde zmizla tá elementárna ľudskosť, keď vidíme matku dvoch detí, ako praje smrť inej žene len preto, že je politička alebo speváčka s iným názorom?

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

​Maska normality a digitálna schizofrénia

​Tento fenomén môžeme nazvať digitálnou schizofréniou. Na jednej strane žijeme svoje slušné, usporiadané životy v reálnom svete, kde susedovi odzdravíme a v obchode poďakujeme za výdavok. Na druhej strane, v momente, keď sa medzi nás a obvinený objekt postaví obrazovka, stávame sa sudcami, katmi a šíriteľmi nenávisti.

​Problémom je strata tváre v dave. Hoci na Facebooku svieti naše meno a priezvisko, pocit anonymity je klamlivý, ale silný. Internet nám dáva pocit moci bez zodpovednosti. Keď na niekoho kričíte do tváre v kaviarni, vidíte jeho reakciu. Vidíte, ako sa mu zúžia zreničky, ako sa mu zatrasie hlas, ako mu ublížite. Vidíte človeka. Na internete však nevidíte človeka, vidíte len post, fotku alebo pixel na obrazovke. Tým dochádza k dehumanizácii. Obeť prestáva byť bytosťou s citmi a stáva sa len terčom pre naše nahromadené frustrácie.

​Keď sa „tradičné hodnoty“ zvrhnú na žlč

​Je fascinujúce, a zároveň desivé, sledovať, ako sa pod rúškom obrany „tradičnej rodiny“ alebo „vlastenectva“ šíri najhrubšia vulgarita. Ako môže otec rodiny, ktorý má učiť svojich synov úcte k ženám, napísať známej herečke, že je „prostitútka“, len preto, že vyjadrila podporu nejakej kampani? Ako môže babička, ktorá v nedeľu v kostole zopne ruky, v pondelok pod článkom o vojne napísať, že „tí ukrajinskí paraziti si to zaslúžili“?

​Tu narážame na obrovský nedostatok empatie a neschopnosť reflexie. Títo ľudia si neuvedomujú, že zajtra sa karta môže obrátiť. Keby v ich vlastnej krajine vypukla vojna, keby ich domy ľahli popolom a ich deti by plakali od hladu v cudzej krajine, čo by očakávali? Solidaritu? Pomoc? Teplo domova? Akým právom potom odsudzujú tých, ktorí utekajú pred smrťou?

​Zloba, ktorú títo ľudia šíria, nie je obranou hodnôt. Je to ventil pre ich vlastnú nespokojnosť so životom, pre ich pocit nedocenenia alebo strachu z neznámeho. Je jednoduchšie nenávidieť niekoho „tam vonku“, než sa pozrieť do zrkadla a priznať si vlastné zlyhania.

​Ženy ako najčastejší terč

​Osobitnou kapitolou sú útoky na ženy. Či už ide o političky, novinárky alebo umelkyne, agresia voči nim má často silne sexuálny alebo ponižujúci podtón. Ak žena povie názor, ktorý sa nezhoduje s videním sveta komentujúceho, okamžite sa stáva terčom útokov na svoj vzhľad, vek alebo morálku.

​Zaujímavé je, že na tieto ženy často útočia iné ženy – matky a manželky. Akoby v tom virtuálnom priestore neexistovala žiadna ženská solidarita, len krutá snaha ponížiť niekoho, kto sa opovážil vyčnievať z radu. Kde sa berie tá potreba napísať niekomu, že je „stará rašpľa“ alebo „hlúpa hus“? Je to snaha udupať úspech iného, aby naša vlastná priemernosť toľko nebolela?

​Prečo sme stratili súcit?

​Sociálne siete sú nastavené na konflikt. Algoritmy milujú hnev, pretože hnev generuje kliky. Ak napíšete „všetci by sme sa mali mať radi“, nikoho to nezaujíma. Ak napíšete nenávistný blud, strhne sa lavína. Sme v tom všetci – sme kŕmení emóciami, ktoré v nás prebúdzajú to najhoršie.

​Ale to nás neospravedlňuje. Človek má dar rozumu a slobodnú vôľu. Rozhodnutie napísať urážku je vedomý akt. Je to vedomé rozhodnutie ublížiť. Keď píšeme komentár, mali by sme si predstaviť, že to hovoríme tomu človeku do očí. Dokázali by ste to? Dokázal by ten „milujúci dedko“ povedať mladej matke z Kyjeva, že jej deti majú „tiahnuť domov do vojny“? Pravdepodobne nie. Ale za klávesnicou sa cíti ako hrdina.

​Zloba sa vracia ako bumerang

​Nenávisť v digitálnom priestore neostáva len tam. Ona presakuje do reality. Mení našu spoločnosť na agresívnu, rozdrobenú a podozrievavú masu. Vychovávame generáciu detí, ktoré nás vidia, ako s penou na ústach ťukáme do mobilov. Čo si z toho vezme dieťa, ktoré vidí, že jeho otec, jeho vzor, produkuje žlč na internete? Učíme ich, že nenávidieť je normálne. Že iný názor je nepriateľ. Že empatia je slabosť.

​Ak stratíme schopnosť súcitu s cudzím nešťastím, strácame status človeka. Ak sa dokážeme vysmievať tragédii iného národa, alebo dehonestovať niekoho len preto, že má inú prácu či politické tričko, stávame sa len biologickými strojmi na nenávisť.

​Čas na digitálnu hygienu a svedomie

​Je načase sa zastaviť. Predtým, než nabudúce stlačíte „odoslať“, pozrite sa na svoju profilovú fotku. Pozrite sa na tie deti, ktoré tam máte. Chceli by ste, aby sa raz niekto takto vyjadroval o nich? Chceli by ste, aby žili vo svete, kde je pravda nepodstatná a krutosť je normou?

​Nenávisť nie je názor. Urážka nie je diskusia. Ak nedokážeme komunikovať s úctou, radšej mlčme. Svet nepotrebuje viac vašich nahnevaných komentárov. Svet potrebuje viac ľudí, ktorí si zachovajú tvár aj vtedy, keď ich nikto nevidí. Skúste si položiť otázku: „Kedy som sa naposledy cítil dobre po tom, čo som niekoho urazil?“ Ak je odpoveď „vždy“, potom je problém niekde hlboko vo vás a žiadny politický režim ani vojna ho nevyriešia.

​Zloba nie je riešením. Je to len pomalý jed, ktorý najskôr otrávi diskusiu a nakoniec otrávi celú vašu dušu. Vráťme sa k ľudskosti skôr, než z nás ostanú len prázdne profily plné hnevu.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: Max DeRoin: https://www.pexels.com/de-de/foto/nahaufnahme-fotografie-von-schwarzen-und-grunen-computertastaturschlusseln-51415/