Evitin Diár: Ako som sa presťahovala do Viedne, v dobe, keď v mobiloch ešte nebol internet
Už od malička som vedela, že ma to ťahá niekam inam, ako prežiť život v rodnom meste. U nás doma nebolo veľmi zdravé rodinné prostredie, preto mi už počas strednej školy bolo stále jasnejšie, že sa chcem presťahovať čo najďalej. Mojou prvou voľbou bola Bratislava, ale keďže odtiaľ je to už len na skok do Viedne, ktorá ma vždy fascinovala, netrvalo dlho, aby padlo rozhodnutie, pokúsiť sa žiť práve tu.
Ako mladý človek, som mala myľnú predstavu, že presťahovať sa do inej krajiny, je ako prestúpiť z jedného vlaku do druhého, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že musím z toho obláčika zostúpiť a čeliť oveľa zložitejším skutočnostiam. Napriek tomu je toto obdobie plné nezabudnuteľných zážitkov. Nie vždy to boli pozitívne skúsenosti, niekedy sa stali veci, ktoré mi zostali v pamäti pre ich bizarnosť a humor.
Začiatky boli veru zložité. V prvom rade ma zaskočila jazyková bariéra. Ja frajerka, som si myslela, že nebudem mať problém, keďže som z nemčiny zmaturovala na 1. Realita ma však veľmi rýchlo prefackala a bola som rada, že si viem aspoň kúpiť základné potraviny a objednať kávu.
Musela som si zvykať aj na úplne iný spôsob života. Na neosobnú a chladnú atmosféru multikultúrneho veľkomesta. Zrazu nemáte k dispozícii rodinu, priateľov, ktorí Vás dobre poznajú alebo aspoň miesto, v ktorom ste doma hľadali únik. Nemala som tu nikoho, žiadne známosti, žiadne ubytko a vo vrecku prievan. Ešte v Bratislave som zareagovala na inzerát písaný v slovenčine, ohľadom ubytovania. Skončila som v dvojizbáku so šiestimi ďalšími ľúďmi. To by bolo ešte v pohode. Z internátneho života som bola zvyknutá na všeličo. Najväčší kultúrny šok prišiel, keď som zistila, že na WC sa chodí vonku na chodbu a zdieľame ho ešte s jedným bytom.
S chabou nemčínou som nemala ani veľa možností sa zamestnať a ešte v dobe, keď nám (Slovákom) pracovný trh nebol úplne otvorený. Legálne zamestnať sa dalo len po splnení prísnych pravidiel. Tu som mala ale šťastie, našla som útočisko v jednej kaviarni, ktorú prevádzkoval starší manželský pár zo Srbska. Mala som predsudky a strach, pretože som všeličo počula o tejto menšine. Nakoniec som tam zostala 3 roky, až kým som neskončila vysokú školu.
O ďalším mojich rakúskych dobrodružstvách Vám napíšem nabudúce.
Vaša Evita
Info: Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa. Za obsah tohto článku zodpovedá jeho autor.
Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!
Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.
Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!
Foto: https://images.pexels.com/photos/5025659/pexels-photo-5025659.jpeg
