Život v službách panstva a nečakané stretnutie po rokoch

Čitateľom Viedenčana chcem predstaviť život služky a mojej prababky Rosy, ktorú som si nesmierne vážila. Práve pri nej som ako dospievajúce dievča po prvý raz zažila čas, keď blízky človek zomiera. Chodievala som za ňou denne do „starobinca“, videla som ťažkú prácu sestier na geriatrii a neskôr som aj ja nakrátko skončila v tejto oblasti. Rosa ma naučila brať život pozitívne a nevzdávať sa – ísť ďalej, aj keď „bolí chrbát i duša“.

Rosa, moja prababka, sa narodila pred viac ako 120 rokmi v chudobnej rodine na Záhorí. „Detí bolo v dome viac ako topánok,“ tak spomínala na detstvo. Nikdy sa nesťažovala na ťažké časy, len mi prezradila, že v čase jej detstva sa nie každé novorodenča dožilo dospelosti. K lekárovi sa chodilo len výnimočne, ženy sa nedožívali vysokého veku a zomierali často pri pôrode. V mestečku, kde Rosa vyrastala, bol veľký grófsky kaštieľ a jej rodičia tam tvrdo pracovali: mama v kuchyni či v práčovni a otec v lese kálal stromy alebo pomáhal pri „pánskych honoch“, ako volali poľovačky.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Život v kaštieli a drina v práčovni

Rosa už od útleho detstva pomáhala v kaštieli pri mame v kuchyni alebo v práčovni. Bola zvyknutá na ťažkú drinu. Opakovane mi rozprávala o „horách“ bielizne, ktorú ženy museli v rukách vyprať. Špinavú bielizeň drhli ručne vo veľkých nádobách s teplou vodou a s mydlom ju „rajbali“ na drevených doskách, ktoré volali rundle. Rosa spomínala, že ak boli s bielizňou hotové, tak sa ženy v práčovni vykúpali v teplej, hoci aj špinavej vode.

Výplata bola poskromná. Ženy v kuchyni si brali domov všetko jedlo, čo panstvo nepojedlo. V kuchyni bola preto práca veľmi vyhľadávaná. Grófska rodina podporovala aj chudobné rodiny, siroty a vdovy a správala sa k personálu otvorene, ale s odstupom. Na panstve sa s grófskou rodinou rozprávalo výlučne nemecko-maďarsky. Personál rozprával medzi sebou záhorácky. Rosa bola v škole len do štvrtej triedy a už od dvanástich rokov chodila do kaštieľa robiť. Pochvaľovala si, že tam bolo vždy čo jesť, a grófka obdarovávala personál bielizňou a šatami, ktoré už nenosila. Sluhovia mali krásne uniformy a neodmysliteľné biele rukavičky, čo malo v sebe noblesu.

Vojnová vdova a daň za roky ťažkej driny

Personálu nebolo nikdy dosť, hlavne v práčovni, tam bola práca nesmierne ťažká. Dvakrát do týždňa sa vo veľkom pralo, zohrievala sa voda, potom sa sušilo v lete vonku a v zime sa v sušiarni kúrilo; miestnosť bola v pivnici. Keď bielizeň vyschla, začalo sa so žehlením a paralelne k tomu sa už znova pralo. Kaštieľ bol veľký a časť žien z práčovne vypomáhala pri upratovaní ba i v kuchyni. Rosa v kaštieli robila do veku dvadsaťpäť rokov. Ťažká práca sa podpísala na jej zdraví a od mladosti mala problémy s kĺbmi a s reumou. Mladá sa vydala a porodila dcéru ešte pred ukončením prvej svetovej vojny. Môj pradedo bol murár, a keď vypukla vojna, musel narukovať. Domov sa už nevrátil, hoci ho tam čakala tehotná Rosa s druhým dieťaťom, vytúženým synom.

Mladá vdova sa musela vrátiť do domu, skôr do chalúpky svojich rodičov. Nebola schopná sa finančne o svoje deti postarať. Až po vzniku Československa si našla lepšie zamestnanie a postupne sa od rodiny osamostatnila. Pracovala v rôznych povolaniach, no už vo veku 40 rokov sa u nej plne prejavila reuma a zostala doma na invalidnom dôchodku, k tomu dostávala vdovský dôchodok. Napriek silným bolestiam bola Rosa pokorná, nikdy sa na nič nesťažovala. Tešila sa zo života svojich dvoch detí a neskôr šiestich vnúčat. Rodina ju často navštevovala. Ja som milovala návštevy u nej, keď mi rozprávala o časoch strávených v grófskych službách. Bola na seba hrdá, hoci ťažká práca si vyžiadala krutú daň. Celoživotné bolesti nôh, rúk a chrbta ju na roky zavreli do stien bytu. Nedokázala zísť po schodoch dolu a žila v spoločnej domácnosti s dcérou, ktorá tiež mladá ovdovela. Pamätám si, ako hodiny počúvala rádio alebo sledovala televíziu. Vedela dobre po nemecky a časť dňa pozerala rakúsku televíziu. Od nej som poznala staršiu generáciu hercov, ako napríklad Hansa Mosera či hereckú rodinu Hörbiger.

Stretnutie po rokoch: Gróf a pravnučka služky

Občas si na moju prababku Rosu spomeniem a cítim teplo v mojom srdci. Som šťastná, že som mohla túto silnú ženu spoznať. A ako som spoznala grófsku rodinu, jej zamestnávateľov? Bolo to už po Nežnej revolúcii, keď sa šľachtici, ktorí po vojne emigrovali, začali húfne vracať domov a sondovali možnosti reštitúcií. Pri jednej prezentácii knihy som grófsku rodinu na Slovensku osobne spoznala. S grófom, ktorý si na titule nepotrpel, sme si boli hneď „per du“ a vymenili sme si kontakt. Porozprával mi o ďalšom osude rodiny. Pri úteku z Bratislavy do Rakúska na jar 1945 im rozkradli vlak s viacerými vagónmi, kde boli obrazy, drahý nábytok, koberce i časť rodinných šperkov. Grófskej rodine toho veľa nezostalo, museli v Rakúsku žiť z práce vlastných rúk. Grófov otec psychicky nezvládol prudkú zmenu života, začal piť a zomrel len pár rokov po odchode zo Slovenska. Matka grófa bola vzdelaná žena a v rakúskej emigrácii pôsobila ako novinárka a prekladateľka.

Stratený luxus a nový začiatok v Rakúsku

Pri jej úmrtí som dostala smútočné oznámenie a zúčastnila som sa rozlúčky v jednom viedenskom kostole. Po omši boli všetci prítomní pozvaní na jednoduché občerstvenie: párky s horčicou a slovenské rožky, a k tomu víno a kofola. Gróf a ja sme sa dali do reči a spomínali sme na jeho privilegované detstvo v kaštieli, na ktoré sa len matne pamätal. Zo Slovenska utekal, keď mal štyri roky. Rodina žila veľmi skromne v jednej dedine v Hornom Rakúsku. Gróf sa celý život živil obchodovaním. Otvorene spomínal, že študoval na sociálne štipendium ako mnohí iní študenti v Rakúsku. V ten večer si gróf a pravnučka jednej zo služiek sadli za stôl a spomínali na dávne časy na Slovensku, kde obe rodiny majú svoje korene. V Rakúsku sme gróf a ja našli nové pevne miesto v živote a tu sa cítime doma.

Nakoniec sa mi dostalo aj pocty sadnúť si za stôl s rodinou jej bývalého zamestnávateľa, šľachtica, a zrazu sme si boli rovní. Gróf a pravnučka služky si pri párkoch s rožkami nielen zaspomínali na časy minulé, na krivdy a starosti, ktoré si každý z nás nosí v sebe. Zhodli sme sa v myšlienke: každý deň má v sebe nový začiatok, tešme sa zo zdravia a krásnych okamihov, už zajtra môže byť neskoro.

Vaša Jana

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť