Lebo Kudziová: Odvážna Slovenka, ktorá mení svet opatrovateliek zvnútra

Tisíce slovenských žien sa každé ráno budia v rakúskych domácnostiach, aby poskytli starostlivosť, ktorú miestny systém bez nich nedokáže zabezpečiť. Napriek tomu často balansujú na hrane vyhorenia, finančnej neistoty a právneho vákua. Bibiana Kudziová, ktorá pred rokmi začínala priamo v teréne, sa rozhodla, že hlas týchto žien nesmie zostať len v uzavretých skupinách na sociálnych sieťach. V otvorenom rozhovore analyzuje, prečo sa systém opatrovania v roku 2026 nachádza na križovatke medzi evolúciou a kolapsom, a prečo je načase prestať vnímať túto prácu len ako „pomocnú činnosť“.

Všetko sa to začalo nenápadne, potrebou postarať sa o najbližších v prostredí, ktoré bolo pre cudzincov administratívnym labyrintom. Bibiana Kudziová prišla do Rakúska v roku 2007, v čase, keď boli informácie v materinskom jazyku luxusom a všetko sa riešilo cez neoficiálne známosti. Keď videla, ako jej vlastná matka bojuje s jazykovou bariérou na viedenských úradoch, prevzala iniciatívu. To, čo začalo ako pomoc jednej žene a jej kamarátkam, prerástlo do komunity „Som opatrovateľka“, ktorá dnes združuje tisíce kolegýň. Táto digitálna platforma sa stala prvým záchranným lanom v mori nejasných zákonov a živnostenských povinností.

Cesta Bibiany Kudziovej nabrala oficiálny smer v roku 2015, keď sa stala jedinou zástupkyňou opatrovateľov priamo z ich radov v rámci rakúskej Hospodárskej komory (WKO Wien). Jej pôsobenie je dôkazom toho, že zmena zdola je možná, hoci je nesmierne vyčerpávajúca. Ako dobrovoľníčka rokuje s úradmi a inštitúciami o návrhoch, ktoré by mohli stabilizovať celý sektor – napríklad o revolučnej myšlienke štátneho fondu na úhradu odvodov. Napriek jej úsiliu však naráža na bariéru apatie. Aby sa opatrovanie stalo rešpektovaným povolaním, nestačí len jeden silný hlas v komore; je potrebná kolektívna odvaha vystúpiť z tieňa neviditeľnosti.

Čo bolo pre Vás tým konkrétnym zlomovým momentom, kedy ste si povedali, že už nechcete „len“ opatrovať, ale chcete začať systémovo meniť podmienky pre ostatných?

Tento krok nebol vôbec plánovaný. Pracovala som ako 24-hodinová opatrovateľka v rodine, kde som sa striedala s mojou mamou. Keďže neovládala jazyk a bála sa vo Viedni vybavovať záležitosti na úradoch, často som to preberala za ňu. Postupne sa k tomu pridala jedna jej kamarátka, potom druhá, tretia… Na sociálnych sieťach sa začali v skupinách združovať opatrovateľky s otázkami týkajúcimi sa živnosti či prekladov.

Musím podotknúť, že v tom čase neexistovali podklady v materinskom jazyku našich opatrovateľov. Neboli dostupné poučné videá, školenia ani pracovníci na úradoch v takej miere, ako je to dnes. Písal sa rok 2011 a mojím cieľom bolo vytvoriť online priestor, kde by som mohla zhromaždiť všetky svoje poznatky na jednom mieste, aby ich mali moje kolegyne k dispozícii. Tak vznikla moja skupina „Som opatrovateľka“, ktorá dodnes poskytuje priestor takmer 20 000 členom.

Oficiálne som sa zástupkyňou stala až po voľbách do Hospodárskej komory v roku 2015, kde ma na túto pozíciu zvolili opatrovatelia a opatrovateľky vo Viedni. Ponuka kandidovať prišla nečakane, na základe mojich dovtedajších aktivít pre opatrovateľov v Rakúsku. A tak sa začala moja dobrovoľnícka „kariéra“, ako ju mnohí nazývajú – zástupkyne opatrovateľov a opatrovateliek vo WKO Wien.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelia slovenskí opatrovatelia v Rakúsku v roku 2026 v porovnaní s obdobím, keď ste začínali vy?

Keď som začínala približne v roku 2007, situácia bola úplne iná. Chýbali informácie v materinskom jazyku, všetko fungovalo najmä cez známosti a osobné skúsenosti. Podpora zo strany štátu bola minimálna a opatrovateľky neboli tak organizované ako dnes. Na druhej strane bol síce menší tlak, ale aj nižšie očakávania.

Dnes, v roku 2026, čelia slovenské opatrovateľky v Rakúsku úplne inému typu výziev. Jednou z najvýraznejších je finančný tlak – rast cien energií, cestovania a života spolu s vysokými odvodmi a daňami spôsobuje, že si mnohé kladú otázku, či sa im táto práca ešte oplatí. Zároveň výrazne narástla administratívna záťaž a zodpovednosť. Je viac kontrol, dokumentácie a pravidiel, pričom sa od opatrovateliek očakáva vysoká miera profesionality – od vedenia dokumentácie až po zvládanie delegovaných úkonov a kvality starostlivosti.

Výrazne sa zmenil aj profil klientov. Pribúda demencia a kombinované diagnózy, čo zvyšuje nároky na starostlivosť a často posúva opatrovateľky na hranicu medzi sociálnou a zdravotnou starostlivosťou. Ďalším problémom je nedostatok systému a chaos v kvalite. Nie všetky agentúry spĺňajú rovnaké štandardy, podmienky sa líšia od rodiny k rodine a kontrola v praxi je často nedostatočná.

Paradoxne, napriek rastúcemu dopytu – v dôsledku starnutia populácie – prichádza menej nových opatrovateliek. Systém tak stojí pred otázkou, kto bude túto prácu vykonávať v budúcnosti. K tomu všetkému sa pridáva aj silná psychická záťaž. Dlhodobá izolácia, tlak zo strany rodín klientov a kombinácia fyzicky aj emočne náročnej práce vedú čoraz častejšie k vyhoreniu. Kým kedysi sme bojovali s nedostatkom informácií, dnes bojujeme s nedostatkom systému. A medzi tým stojí opatrovateľka – ako podnikateľka, psychologička, zdravotníčka aj človek, ktorý často nemá istotu, či je dostatočne chránený.

Venovali ste sa hodinovému opatrovaniu klientov s demenciou. V čom je tento typ starostlivosti iný a prečo je nevyhnutné, aby sa opatrovatelia v tejto oblasti neustále vzdelávali?

Venujem sa tejto práci dodnes a patrí medzi moje hlavné zdroje príjmu. Práca hodinovej opatrovateľky si vyžaduje vysokú mieru samostatnosti, schopnosť cestovať po celej Viedni od klienta ku klientovi, aktívne si vyhľadávať klientov a efektívne si organizovať pracovný deň a čas. Samozrejmosťou je aj život a práca v cudzej krajine.

Demencia je samostatná téma, ktorá sa stala mojou srdcovou záležitosťou. Tam, kde sily rodinných príslušníkov alebo 24-hodinových opatrovateliek končia, prichádzam ja na pár hodín ako opora a pomoc. Klient s demenciou si vyžaduje pokojný prístup, empatiu, odbornú komunikáciu – najmä prostredníctvom validácie, veľkú trpezlivosť a aj zmysel pre humor. Často je potrebné „hrať kabaret“, vnímať, kde sa klient vo svojej hlave a prežívaní práve nachádza.

Dôležité je neodvrávať, nerozkazovať, neposudzovať ani nezosmiešňovať. Nezaraďovať klienta do roviny dieťaťa. V náročných situáciách si vždy pripomínať, že nejde o správanie človeka ako takého, ale o prejav jeho diagnózy – ktorá z neho môže urobiť akoby „neriadenú strelu“. Najmä kolegyne v 24-hodinovej starostlivosti by sa tejto téme mali venovať odborne – nielen kvôli klientovi, ale najmä kvôli sebe. Vlastné duševné zdravie musí byť prioritou. Len tak je starostlivosť o človeka s demenciou pre opatrovateľku zvládnuteľná a dlhodobo udržateľná, obzvlášť ak s klientom zdieľa jednu domácnosť.

Podieľali ste sa na vzniku viacjazyčného online poradcu (Ratgeber) pre WKO. Stretávate sa stále s tým, že neznalosť nemčiny je pre Slovenky najväčším rizikom?

Áno, jazyk je často hlavným zdrojom problémov – či už v komunikácii s klientom, alebo na úradoch. Na druhej strane, v porovnaní s našimi začiatkami okolo roku 2007 dnes žijeme v dobe, keď je už veľa informácií preložených a prispôsobených do viacerých jazykov.

Online Ratgeber je len jeden z projektov, na ktorom som sa podieľala a ktorý momentálne opäť aktualizujeme. Ďalšou veľkou pomocou pre kolegyne na trhu je platforma DaheimBetreut.at, ktorá je dostupná v desiatich jazykoch a ponúka informácie o podnikaní v Rakúsku, formuláre, zmluvy v rodnom jazyku, ale aj praktické tipy pre opatrovateľky. S WKO Wien dlhodobo spolupracujem na tvorbe dostupných kurzov a edukačných videí, ktoré sú online a taktiež v rodných jazykoch našich kolegýň. Mojím najnovším projektom je aplikácia pre opatrovateľky vo Viedni, ktorá bude jazykovo prispôsobená a ponúkne dôležité prepojenie medzi WKO, SVS a SMS komunikáciou.

Tento projekt považujem za veľký krok vpred pre našu pracovnú skupinu. Zároveň však platí, že všetky tieto nástroje sú zbytočné, ak chýba záujem o seba a vlastné podnikanie. Preto sa už dlhé roky snažím viesť opatrovateľky k samostatnosti, ďalšiemu vzdelávaniu a odvahe budovať si vlastnú značku na trhu.

Čo konkrétne by sa muselo v systéme zmeniť, aby sa opatrovanie prestalo vnímať len ako „pomocná práca“ a získalo status plnohodnotného, rešpektovaného povolania?

Aby sa opatrovanie prestalo vnímať len ako „pomocná práca“ a získalo status plnohodnotného, rešpektovaného povolania, musí sa zmeniť viacero vecí systémovo aj spoločensky. V prvom rade je potrebné jasne definovať postavenie opatrovateľky. Je nevyhnutné nastaviť férové a transparentné podmienky práce, vrátane jasne určených práv, povinností a hraníc výkonu práce.

Druhým kľúčovým krokom je finančné ohodnotenie. Ak má byť táto práca rešpektovaná, musí byť aj adekvátne zaplatená. To znamená nielen vyššie príjmy, ale aj spravodlivejšie nastavené odvody, aby opatrovateľky neboli ekonomicky pod tlakom. Práve v tejto oblasti aktuálne prebiehajú aj moje rokovania so SVS na tému možnosti úhrady odvodov zo strany SVS prostredníctvom štátneho fondu. V praxi by to znamenalo, že odvody by boli hradené systémovo a opatrovateľkám by zostávalo vyššie čisté (netto) na ruke. Zároveň by sa tým výrazne eliminoval dlhodobý problém nedoplatkov, dlhov a exekúcií, ktorý dnes trápi veľkú časť opatrovateliek. Tento krok považujem za zásadný pre stabilizáciu celého sektora.

Veľmi dôležitá je aj profesionalizácia. Opatrovanie dnes zahŕňa množstvo zručností – od zdravotnej starostlivosti cez komunikáciu až po psychologickú podporu. Tento rozsah práce musí byť uznaný aj formálne, cez vzdelávanie, certifikáciu a kontinuálne kurzy, ktoré budú dostupné v jazykoch opatrovateliek. Ďalším krokom je kvalita a kontrola systému. Je potrebné nastaviť jednotné štandardy pre agentúry aj pracovné podmienky, aby nevznikali rozdiely a neistota. Opatrovateľka musí vedieť, na čo má nárok a čo môže očakávať.

Zároveň je nevyhnutné posilniť hlas opatrovateliek. Ich zastúpenie v rozhodovacích procesoch musí byť reálne, nie len formálne. Bez ich skúseností sa systém nedá nastaviť správne. Tu mi však chýba väčšia aktivita samotných kolegýň na trhu. Veľmi často zostávajú názory a nespokojnosť len na „nástenke“ sociálnych sietí. To však nestačí. Ako príklad uvediem aj fakt, že od roku 2015 som jedinou zástupkyňou opatrovateľov priamo z radov opatrovateľov – a to v rámci celého Rakúska. Často sa ma pýtajú, prečo sa veci neriešia. Riešim ich, a to dlhodobo. Chýba mi však podpora – niekto napravo, naľavo, za chrbtom – kto by bol ochotný postaviť sa na tieto „barikády“ spolu so mnou. Problémom je aj to, že táto funkcia je neplatená, vyžaduje si čas vo voľnom čase, dobrú znalosť nemčiny, neustále sledovanie politickej situácie a schopnosť na ňu reagovať v prospech skupiny, ktorú zastupujem.

A napokon, veľkú úlohu zohráva aj spoločenské vnímanie. Opatrovanie nie je „len pomoc“. Je to odborná, fyzicky aj psychicky náročná práca, ktorá drží systém starostlivosti o seniorov. Bez nej by sa celý systém zrútil. Ak to zhrniem – opatrovateľka musí prestať byť neviditeľná. Musí byť vnímaná ako profesionál, ktorý má svoje miesto, hodnotu a rešpekt. Toto však nezmení samotná WKO. Zmeniť to môžeme len my – tie, ktoré sme aktívne na trhu. A to tak, že sa v prvom rade naučíme, aké máme práva a povinnosti – na základe faktov, nie osobných dojmov. Zároveň sa musíme naučiť vážiť si samy seba, navzájom si prejavovať rešpekt a vážiť si aj tých, ktorí nám podávajú pomocnú ruku a venujú nám svoj čas.

Angažovali ste sa v pomoci rodinám pri tragických nehodách opatrovateliek. Ako vnímate súčasnú úroveň bezpečnosti prepravy a sociálneho zabezpečenia žien na turnusoch?

Áno, bola som aktívna v období, keď sa na Slovensku riešila téma legalizácie taxi služieb pre opatrovateľky a snaha nastaviť aspoň základné pravidlá pre túto dopravu – napríklad poistené vozidlá, vydávanie faktúr za prepravu a podobne. Pri každej nehode a nešťastí, ku ktorému som bola doposiaľ privolaná, som mala hrču v hrdle a slzy v očiach. O to viac, že pri jednej z takýchto nehôd prišla o život aj moja mamka.

Napriek tomu som sa snažila využiť silu komunity – mojich sledovateľov na sociálnych sieťach, kontakty na WKO aj na úradoch – a pomáhať tam, kde to bolo potrebné. Či už pri organizovaní zbierok, alebo spolu s kolegyňami z iných skupín pri nahlasovaní nehôd a riešení nevyhnutných úradných úkonov.

Čo sa týka kvality dopravy dnes, opatrovateľky majú vďaka živnosti slobodu rozhodnúť sa, aký spôsob dopravy si zvolia. To však zároveň znamená aj veľkú mieru osobnej zodpovednosti. Je dôležité si vopred overiť informácie o dopravcovi, bezpečnosti vozidiel a podmienkach prepravy ešte predtým, ako do auta nastúpim. Rovnako to platí aj pri výbere agentúry. Ak agentúra „tlačí“ opatrovateľku do využívania konkrétnej dopravy, ktorá jej nevyhovuje alebo ju obmedzuje, mala by mať možnosť sa slobodne rozhodnúť – a v prípade potreby takúto spoluprácu odmietnuť.

Čo Vás už v roku 2011 motivovalo začať s online poradenstvom a ako sa Vaša komunita za tie roky transformovala?

Úprimne? Vôbec to nebol plán ani nejaká veľká vízia „teraz idem meniť svet“. Začalo to úplne jednoducho – potrebovala som pomôcť vlastnej mame. V tom čase neexistovali žiadne informácie v našom jazyku, žiadne návody, videá, nič. Všetko sme si odovzdávali medzi sebou – štýlom „jedna povedala druhej“. A ja som si povedala, že toto predsa nemôže fungovať donekonečna. Tak vznikol nápad vytvoriť jedno miesto, kde budú všetky informácie pokope. Tak vznikla skupina „Som opatrovateľka“ – bez stratégie, bez biznis plánu… ale s veľkou potrebou pomôcť.

Za tie roky sa komunita neskutočne zmenila. Z malej skupiny kolegýň sa stala platforma s takmer 20 000 členmi. Dnes už nejde len o otázky typu „ako vybaviť živnosť“, ale riešime podnikanie, práva, kvalitu práce, psychiku, vyhorenie… jednoducho celý život opatrovateľky. A čo sa nezmenilo? Stále je za tým rovnaká myšlienka – že si máme pomáhať navzájom. Len dnes už k tomu máme aj nástroje, hlas a odvahu povedať veci nahlas. A možno aj trošku menej naivity… ale o to viac skúseností.

Kde vidíte sektor osobnej starostlivosti o 10 rokov? Bude Rakúsko stále závislé od pracovníkov zo strednej Európy, alebo nás čaká radikálna transformácia systému?

Ak mám byť úprimná – sektor osobnej starostlivosti čaká v najbližších 10 rokoch buď evolúcia… alebo kolaps. Rakúsko je dnes do veľkej miery závislé od pracovníkov zo strednej a východnej Európy. A pravda je, že bez nich by sa systém starostlivosti už dnes neudržal. Otázka však nie je, či táto závislosť zostane – ale za akých podmienok.

Nová generácia opatrovateliek už nie je ochotná pracovať za každú cenu. Chce férové podmienky, rešpekt, rovnováhu medzi prácou a životom. A ak ich nedostane, jednoducho si vyberie inú cestu – či už inú krajinu, alebo úplne iné povolanie. Ak systém nezareaguje, čaká nás výrazný nedostatok pracovnej sily. A ten už dnes začíname cítiť.

Na druhej strane, transformácia príde – otázka je, aká rýchla a ako bolestivá. Vidím niekoľko smerov:

Ale jedno je isté – človeka nenahradíme. Môžeme si pomôcť technológiou, systémom, organizáciou… ale empatiu, kontakt a ľudskosť nenaprogramujeme. Ak to mám povedať jednoducho – Rakúsko bude od opatrovateliek závislé aj o 10 rokov. Otázka je, či budú opatrovateľky ochotné zostať závislé od Rakúska. A to už nie je len otázka systému. To je otázka rešpektu.

Čo by ste našim čitateľom odkázali na záver?

Na záver by som chcela povedať jednu vec – možno tú najdôležitejšiu. My, opatrovateľky, držíme v rukách niečo, čo sa nedá vyčísliť peniazmi. Dávame ľuďom dôstojnosť, pokoj a pocit bezpečia v najzraniteľnejších chvíľach ich života. A to má obrovskú hodnotu. Ale rovnako dôležité je, aby sme tú hodnotu videli aj samy v sebe. Podporujme sa navzájom, neosočujme sa, nesúťažme medzi sebou – ale buďme si oporou. Každá z nás má svoj príbeh, svoju cestu a svoje hranice. A keď sa naučíme stáť jedna za druhou, veriť si a vážiť si svoju prácu… potom nás bude rešpektovať aj okolie. Nie sme len opatrovatelia. Sme ľudia, ktorí menia životy. A je čas, aby si to uvedomil aj svet. A na to buďme hrdí.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť