Výsledok doby: Umelecký dialóg generácií v Pálffyho paláci

Už budúcu stredu ožijú priestory Pálffyho paláca v Bratislave výnimočným spojením generácií. Fotograf Miro Gasidlo a kurátorka Xénia Lettrichová pripravili výstavu „Výsledok doby“, ktorá je nielen prehliadkou moderného slovenského umenia, ale aj hlbokou poklonou odkazu sochára Juraja Meliša. Spoznajte príbeh muža, ktorého talent nezlomil ani totalitný režim a ktorého životným krédom zostáva úsmev a úcta k ľuďom.

Už budúcu stredu 25. 2. o 18. hodine sa otvoria brány Pálffyho paláca v Bratislave na Zámockej 47 záujemcom a milovníkom moderného slovenského umenia. Miro Gasidło, známy fotograf a hlavný iniciátor výstavy, pripravil spolu s kurátorkou Xéniou Lettrichovou výber z prác umelcov vo vekovej skupine od 20 do 80 rokov pod názvom: Výsledok doby. Odmietol mať len samostatnú výstavu, chcel dať priestor staršej i mladšej generácii umelcov na prezentáciu a na umelecký dialóg. Výstava je venovaná odkazu profesora Juraja Meliša (1942 – 2016), významného slovenského sochára, maliara i básnika. Jeho filozofický odkaz je aktuálny dodnes. Vystavujúci umelci ho poznali ako svojho učiteľa, kolegu, priateľa, ale i ako umelecký a ľudský vzor.

Chcem vám predstaviť osobnosť Mira Gasidła, človeka nesmierne skromného a srdečného, majstra fotografa a citlivého pozorovateľa doby. Je držiteľom viacerých ocenení, napríklad z Talianska, a špecializuje sa na náročnú digitalizáciu a reprodukciu obrazov, maľovaných plôch a historických obrazov. Osobná návšteva jeho ateliéru je neopísateľný zážitok. Človek doslova nevie, kam sa má pozerať; toľko krásy, farieb a motívov na jednej stene je skutočne silný zážitok.

Mirove životné krédo znie: Život treba brať s úsmevom! Svet je taký, aký si ho sám urobíš! Najdôležitejšie v živote je, koho máš okolo seba, vtedy sa dá prežiť všetko!

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Cesta cez prekážky režimu a osudové stretnutia

„Narodil som sa v Bratislave v roku 1960,“ začal svoje spomínanie Miro. „Vyrástol som na Račianskom mýte v rodine politického odporcu systému, ktorý dnes už patrí minulosti. Školy som navštevoval len tie, ktoré mi boli dovolené režimom, a aj preto som nikdy nemohol študovať na vysokej škole. Bol som donútený ísť svojou vlastnou cestou a dnes som hrdý na to, čo sa mi v živote podarilo. Od základnej školy na Jelenej ulici, pri známej Imke, som chodil na výtvarný krúžok. Tu som aj spoznal moju manželku Angeliku. Vybral som si ju preto, že bola pekná a bývala blízko nás. Vedel som už od siedmich rokov, že sa s ňou neskôr ožením, čo som hneď po vojenčine ako 21-ročný aj urobil. Naše spojenie je osudové a sme spolu šťastní do dnešného dňa. Po základnej škole som sa hlásil na umeleckú priemyslovku, na známu Šupku, kde ma, samozrejme, neprijali z kádrových dôvodov. Môj otec sa verejne postavil proti príchodu bratských vojsk v auguste 1968 a naša rodina bola dlhé roky prenasledovaná. Prijali ma na grafickú priemyslovku a za dva dni nás navštívili nepríjemní páni v kabátoch (tajní policajti neslávnej ŠtB) a do školy som nemohol nastúpiť, dokonca kvôli mne vyhodili aj riaditeľa. Moju sestru vyhodili v treťom ročníku na vysokej škole. Postih našej rodiny bol skutočne brutálny. Mne bolo odporučené ísť na učňovku na Pozemné stavby. Otec bol z prenasledovania veľmi zničený, no svojich ideálov sa nevzdal. Mama sa len ťažko vyrovnávala s nespravodlivosťou. S pomocou vtedajších odborov a za veľkej pomoci pána Fritza, ktorý mal nemecké korene a som mu dodnes vďačný, ma prijali ako litografa do učenia v Polygrafických závodoch do SOŠP (Stredná odborná škola polygrafická). Chcel som sa naučiť kresliť a v treťom ročníku ma presunuli do triedy fotografie a zostal som až do maturity. Tu sa datuje moja profesionálna cesta k fotografii.

Otcove prenasledovanie som začal hlbšie vnímať až vo vyššom veku. Dvaja moji súrodenci zomreli v detstve a v mladosti a rodina držala veľmi pokope. V roku 1968 som bol len malý 8-ročný chlapec, ktorý dianie okolo seba až tak nevnímal. Problémy sa prejavili až pri výbere školy, ako som už spomínal. Otec mi aj navrhol zmenu priezviska, čo som ja odmietol. Až na polygrafii sa moja situácia zlepšila. Ako som už spomínal, neprijali ma po maturite na vysokú školu a rektor mi napísal, že z osobných dôvodov. Veľmi ma to ranilo, hodiny som trávil samotou v lese, ťažko som sa vyrovnával s nespravodlivosťou. Dokonca som chcel emigrovať, moja žena to odmietla a dodnes žijeme v Bratislave. Nie som vždy stotožnený s tým, že žijeme na Slovensku, som však šťastný, že žijem s ňou a s našimi dvoma deťmi a ich rodinami,“ dodal s úsmevom Miro.

Korene, rakúska skúsenosť a nové začiatky

Mira som sa spýtala, odkiaľ pochádzajú jeho korene, Gasidło neznie čisto slovensky. „Až ako 40-ročný som dostal rodný list môjho deda z otcovej strany, ktorý sa písal Kassidlo a bol narodený v Budapešti. Bol vojak v rakúsko-uhorskej armáde a takto prišiel na Slovensko. Z maminej strany mám balkánske korene (chorvátsko-srbské). Jedna časť z otcovej rodiny sa usadila v Taliansku, a preto túto krajinu milujem a aj rád navštevujem. Naša forma mena Gasidło pochádza z Talianska, konkrétne z Florencie, kde vieme, že máme predkov. Moja mama pochádzala z gazdovskej rodiny z Devínskej Novej Vsi, kde vlastnili vinohrady a sady ríbezlí. Spomínala často, že v medzivojnovom období chodili chudobní ľudia cez most z Rakúska za prácou do sadov k jej rodine. Vo veku 15 rokov som chodil oberať ríbezle do sadov z bývalého majetku mojej mamy, ktorý im bol po februári 1948 odobratý. Ľudia ma poznali, koho som syn, a pamätám si, že muž, ktorý ríbezle vykupoval, stúpil na váhu a môj košík bol s jeho nohou ťažší – takto som zarobil moju prvú stovku z nášho majetku,“ nostalgicky dodáva Miro. Dnes na mieste sadov stojí sídlisko Dlhé diely.

„Počas mojej školy som sa mohol prakticky veľa naučiť, mali sme pol roka vyučovanie a pol roka prax. Fotografia úplne ovládla môj život. Krátko pred revolúciou som mal prebrať ateliér módy, no v nových časoch sa všetko pomenilo. Neskôr viedli moje pracovné cesty do rakúskeho Burgenlandu. Nové prostredie mi umožnilo naučiť sa nesmierne veľa trpezlivosti, odbornosti a kvality. Veľmi ma prekvapil prístup rakúskych šéfov k nám, zamestnancom. Oproti striktnému hierarchickému systému zo socializmu sa náš šéf k nám správal úctivo, s veľkým rešpektom a snažil sa, aby sme boli spokojní. Pracovať s radosťou ma nesmierne obohatilo. Zanechalo to vo mne hlboké stopy. Ku každému človeku sa treba správať slušne a s úctou. Stal sa zo mňa hobby psychológ a naučil som sa rozpoznávať ľudí. Často som na vlastnej koži pocítil závisť a podceňovanie. Prišlo to až tak ďaleko, že som si osvojil pravidlo: za každý úspech nasleduje trest! Ako som už spomínal, na vysokú školu som sa z kádrových dôvodov nedostal ako študent, zaangažovali ma však ako odborníka a poradcu na oddelení digitálnej sekcie. Tu som sa roky stretával so študentmi i s významnými predstaviteľmi slovenského umenia a okrem iných aj s Jurajom Melišom, ktorému venujeme výstavu v Pálffyho paláci.“

Na záver som sa Mira spýtala, čo chystá okrem výstavy do budúcnosti. „Som na voľnej nohe, aj moja manželka, sme flexibilní s menšou podporou zo strany štátu vo forme penzie. Cítime sa mladí a plní síl. Prednedávnom sme si kúpili na Záhorí dom, kde chceme zapustiť korene a zriadiť miesto pre našu rodinu, kde sa budeme stretávať a tráviť tam voľný čas. V dome budem aj tvoriť, mám ešte veľa plánov do budúcnosti. Pred krátkym časom ma opustila mama, s ktorou som mal veľmi blízky vzťah. Mama mojej manželky ešte žije a sme si vedomí, že jej čas nie je neohraničený. Radi ju dochováme a budeme ju brať do nášho nového rodinného sídla,“ s úsmevom chlapca ukončil svoj rozhovor Miro Gasidło.

Ak máte vy, naši čitatelia, záujem, kontaktujte našu redakciu a my sme schopní zorganizovať v Bratislave stretnutie nielen s Mirom Gasidłom, ale aj komentovaný výklad na výstave. Krásnu nedeľu a možno do skorého videnia v Bratislave, Vaša Jana.

Info: Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory vydavateľa. Za obsah tohto článku a fotografie zodpovedá jeho autor.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: Autor: Wizzard – Vlastní dílo, Volné dílo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=1862214