Slovensko: Tri štvrtiny mladých hľadia za hranice

Keď sme pred rokmi odchádzali my, hovorilo sa o slobode a skúsenostiach. Dnešné dáta o slovenskej mládeži však hovoria o úteku pred toxickou atmosférou, osamelosťou a nefunkčným štátom. My, ktorí sme si domov vybudovali v Prahe, Viedni či Londýne, čítame výsledky prieskumu Úradu komisára pre deti s trpkým pocitom „déjà vu“. Lenže tentoraz je to oveľa horšie.

Z diaľky sa na Slovensko pozerá s nostalgiou, no s každou ďalšou správou o stave spoločnosti sa táto nostalgia mieša s úľavou, že naše deti vyrastajú v inom prostredí. Najnovší prieskum, do ktorého sa zapojilo vyše desaťtisíc sedemnásťročných Slovákov, je však ranou pod pás aj pre nás. Číslo 75,4 percenta – toľko mladých zvažuje odchod – nie je len štatistika. Je to vysvedčenie o krajine, ktorá požiera svoju vlastnú budúcnosť.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

Sme „vonku“ a rozumieme im: Nejde len o peniaze

Mnohí doma radi hovoria, že mladí odchádzajú len za „ľahkým zárobkom“. My v zahraničí však vieme, že to je len vrchol ľadovca. Prieskum ukázal, že 61,6 percenta mladých neverí v zlepšenie podmienok na Slovensku. To nie je ekonomický kalkul, to je hlboká beznádej.

Keď sa pozrieme na dôvody, prečo chcú naše deti (ktoré sme nechali na slovenskej strednej škole) alebo ich rovesníci odísť, vidíme zrkadlo našich vlastných odchodov, len v ostrejšom svetle. Zlé vzťahy v spoločnosti, ktoré ako problém označilo takmer 90 percent opýtaných, sú tým „tichým zabijakom“ vlastenectva. Slovenský negativizmus, neprajnosť a neustále politické napätie vytvorili prostredie, v ktorom sa dýcha čoraz ťažšie.

Z pohľadu Slováka v zahraničí je šokujúce najmä jedno číslo: 42,3 percenta z tých, ktorí chcú odísť, sa neplánuje vrátiť. My sme možno odchádzali s ideálom, že sa raz vrátime a niečo zmeníme. Táto generácia už túto ambíciu stráca. Chcú život, nie boj o prežitie v neprajnom prostredí.

Epidémia osamelosti v krajine, kde rodina je všetkým

Paradox, ktorý nás v zahraničí bije do očí najviac, je rozpor medzi deklarovanými hodnotami a realitou. Slovensko sa rado hrdí rodinnou súdržnosťou a kresťanskými tradíciami. Prieskum potvrdzuje, že 93 percent mladých vníma rodinu ako najväčšie pozitívum. Zároveň však 81 percent tých istých detí priznáva, že sa cítia osamelo.

Ako je to možné? My, ktorí vidíme slovenské rodiny cez FaceTime alebo počas krátkych vianočných návštev, si to všímame čoraz viac. Rodina je síce útočiskom (dôvera k matke na úrovni 92 % je fascinujúca), ale štát a širšia komunita zlyhávajú. Mladý človek na Slovensku má pocit, že ak zavrie dvere detskej izby, za nimi začína nepriateľské územie.

Tento pocit osamelosti je umocnený digitálnou pascou. Prieskum hovorí o extrémnej závislosti od mobilov a sociálnych sietí. Kým v západnej Európe sa o duševnom zdraví a digitálnej hygiene hovorí ako o priorite, na Slovensku sa mladí cítia stratení. Až 30 percent z nich otvorene kritizuje nedostupnosť psychologickej pomoci. To je z nášho pohľadu v Zurichu alebo Viedni nepredstaviteľné zlyhanie systému.

Dievčatá v nebezpečí: Prečo je Slovensko krajinou pre mužov?

Z pohľadu z krajín, kde je rovnosť a bezpečnosť vo verejnom priestore štandardom, sú rodové rozdiely v prieskume alarmujúce. Skutočnosť, že len 44,5 percenta dievčat sa na Slovensku cíti bezpečne, je fackou do tváre každej verejnej inštitúcie.

Chlapci sú spokojnejší. Vidia svet jednoduchšie, cítia sa silnejší. Ale dievčatá, ktoré sú často tými najlepšími študentkami a budúcimi líderkami, vidia Slovensko ako miesto, kde sú vzťahy toxické a bezpečie je luxus. Ak stratíme tieto mladé ženy, stratíme šancu na kultivovanú spoločnosť. V zahraničí vidíme, ako sa tieto slovenské dievčatá rýchlo uplatňujú a rozkvitajú, pretože tu nemusia neustále čeliť podvedomému tlaku a strachu.

Inštitucionálna púšť: Keď matka je jedinou istotou

Pre nás, ktorí platíme dane v štátoch, kde úrady fungujú a politici sú (aspoň do istej miery) zodpovední, je pohľad na dôveru slovenskej mládeže smutný. Keď mladí ľudia neveria politikom, médiám ani influencerom, vzniká vákuum.

Jedinou pevnou bodkou je matka. To je svedectvo o hlbokom patriarchálnom a familiárnom zakorenení, ktoré je pekné, ale pre moderný štát nepostačujúce. Štát, ktorý sa spolieha na to, že „mama to nejako vyžehlí“, rezignoval na svoju funkciu. Nespokojnosť s fungovaním štátu (70,5 %) a dostupnosťou bývania (69,3 %) sú jasnými signálmi, že táto generácia už neverí na slovenské „zajtra bude lepšie“.

Hrdosť bez domova

Napriek tomuto všetkému prieskum prináša jednu prekvapivo pozitívnu správu: 62,8 percenta mladých je hrdých na to, že sú Slováci. Toto je bod, ktorý nás v zahraničí spája najviac. My milujeme slovenské hory, folklór, naše mamy a halušky. Sme hrdí na náš pôvod.

Problém je, že táto hrdosť nestačí na to, aby človek zaplatil nájom v Bratislave alebo sa vyliečil v zanedbanej nemocnici. Mladí vnímajú Slovensko ako „domov“, ale nie ako „miesto pre život“. Je to tragický rozdiel. Domov je emócia, miesto pre život je infraštruktúra, bezpečie a perspektíva.

Čas sa kráti

Komisár pre deti Jozef Mikloško chce výsledky predložiť vláde ako „Víziu Slovenska“. Z našej perspektívy v zahraničí môžeme povedať len jedno: Páni a dámy v parlamente, počúvajte tie deti. Nepotrebujú ďalšie sociálne balíčky pre dôchodcov ani hádky o to, kto je väčší vlastenec.

Potrebujú štát, ktorý ich nebude ignorovať. Potrebujú školstvo, kde sa nebudú cítiť ako v 19. storočí. Potrebujú internet, ktorý ich nebude pohlcovať, a psychológov, ktorí ich z neho vytiahnu. A predovšetkým potrebujú nádej, že na Slovensku sa dá uspieť čestne, bez známostí a bez toho, aby človek musel mať „hrošiu kožu“ voči všadeprítomnému negativizmu.

Ak sa nič nezmení, my v zahraničí budeme len naďalej prijímať ďalšie a ďalšie vlny našich mladších súrodencov, bratrancov a detí priateľov. Budeme im pomáhať s bývaním v Prahe a prácou v Londýne. Budeme radi, že sú v bezpečí a majú budúcnosť. Ale hlboko vnútri nás to bude bolieť. Pretože Slovensko nie je len geografický bod – je to niečo, čo by nás malo spájať, nie vyháňať.

Tých 10 200 mladých ľudí nastavilo krajine zrkadlo. Je to zrkadlo, ktoré praská pod tlakom reality. Otázkou zostáva, či sa niekto odváži doň pozrieť skôr, než posledné lietadlo z Bratislavy definitívne odletí s nákladom tých najlepších, ktorých sme mali.

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť