Píše o tom, čo iné len ticho prežívajú: Rozhovor s Martou Kluchovou, hlasom slovenských opatrovateliek

Práca v zahraničí je pre mnohé slovenské ženy nevyhnutnosťou, no málokto vidí to, čo sa skrýva za dverami cudzích domovov. V nasledujúcom rozhovore nám Marta Kluchová, známa autorka a blogerka, odhalí realitu života medzi dvoma svetmi. Budeme hovoriť o osamelosti, o pokore pri práci so seniormi, ale aj o tom, ako sa z osobných zápiskov v rakúskej kuchyni stal fenomén, ktorý dnes spája tisíce žien s podobným osudom.

​Marta Kluchová nie je len autorkou a blogerkou; je predovšetkým ženou z praxe. Roky strávené v Rakúsku ako opatrovateľka seniorov pretavila do textov, ktoré sa stali majákom pre mnohé jej kolegyne. Marta pochopila, že o ťažkých témach treba písať ľahkým perom. Jej knihy nie sú odbornými príručkami plnými diagnóz, ale intímnymi spoveďami, ktoré hladia po duši a vracajú ženám v zahraničí stratené sebavedomie. Svoju literárnu cestu začala úspešnou tlačenou knihou Denník opatrovateľky, ktorá je surovou a úprimnou výpoveďou o živote v cudzej rodine.

Na túto tému nadviazala praktickými e-bookmi ako Opatrovateľka v Rakúsku, kde ponúka cenné know-how o systéme a jazyku, či titulom Život opatrovateľky, ktorý sa hlbšie ponára do psychológie tejto profesie. Jej tvorbu dopĺňa zbierka skutočných osudov Keď život píše príbehy, kde spracovala dojímavé stretnutia s láskou a odpustením na sklonku života. Marta dnes dokazuje, že aj v anonymite rakúskych mestečiek sa rodia veľké príbehy a jej posolstvo je jasné: každá opatrovateľka je dôležitá a žiadna z nich v tom nie je sama.

​Rozhovor s autorkou

​Pamätáte si na moment, kedy ste si po prvýkrát sadli za počítač a rozhodli sa napísať blog a knihy?

​Pamätám si to. Nebol to žiadny veľký plán ani literárna ambícia. Skôr potreba dostať zo seba von všetko, čo som v sebe nosila. Práca opatrovateľky je zvláštna tým, že žijete v cudzej rodine, ďaleko od svojho domova, a mnohé situácie nemáte s kým zdieľať. Niektoré dni sú pekné, iné sú ťažké, plné samoty a pochybností. Jedného dňa som si sadla a začala písať. Len tak, sama pre seba. Občas som niečo z mojich myšlienok dala na facebook… a postupne som zistila, že opatrovateľky to čítajú a píšu mi: „Presne takto to mám aj ja.“ Došlo mi, že to nie je len môj príbeh. Že rovano ako ja, to prežívame mnohé. Z denníka vznikli fb statusy, z fb statusov neskor blog a e-booky.

​Mnoho ľudí odchádza za hranice s vidinou „ľahko zarobených peňazí“. Čo bol pre vás najväčší kultúrny alebo emocionálny šok?

​Najväčší šok pre mňa nebol ani jazyk, ani práca samotná. Bol to pocit, že zrazu žijete v úplne cudzom dome a musíte sa denno denne prispôsobovať pravidlám, ktoré ste si nevytvorili vy. Pamätám si, keď som v polovici mesačného turnusu sedela v kuchyni nemeckej rodiny a vravela som si: „Dva týždne mám za sebou. Ako tu ešte vydržím ďalšie dva týždne?“ Je to smutný pocit – byť ako keby doma, ale necítiť sa doma. Zrazu spoznáte pocit, ktorým ste doma netrpeli: osamelosť. Opatrovateľka je často celý deň len s jedným človekom. Niekedy je to psychicky veľmi náročné.

​Stalo sa vám, že sa niektorá rodina alebo kolegyňa vo vašich knihách spoznala?

​Nie, to sa nestalo. Vždy sa snažím písať veľmi citlivo. Mením mená, detaily a niekedy aj celé okolnosti, aby nebolo možné konkrétnych ľudí identifikovať. Mojím cieľom nikdy nebolo niekoho „odhaľovať“. Skôr chcem ukázať realitu tejto práce takú, aká naozaj je – s jej výhodami aj nevýhodami, s peknými aj náročnými momentmi. Zaujímavé však je, že v tých príbehoch sa často spoznávajú mnohé opatrovateľky, ale nie tým spôsobom, že by som písala o nich konkrétne, ale preto, že pri čítaní zisťujú, že prežívajú veľmi podobné situácie, emócie a pochybnosti.

​Dostávate správy od opatrovateliek typu „konečne to niekto povedal nahlas“?

​Občas áno. Tieto správy ma vždy potešia, mám radosť, keď vidím, že nepíšem do prázdnej schránky, ale že ma niekoho aj číta. Stalo sa mi, že mi opatrovateľka napísala, že sa pri čítaní môjho článku takmer rozplakala, pretože presne takto sa cítila aj ona, ale nevedela to tak povedať. Na tejto práci je veľa pekného, ale je aj veľmi náročná. Myslím si, že je dôležitá hovoriť o nej pravdivo – bez prikrášľovania, ale aj bez zbytočného strašenia.

​„Pendlerstvo“ nie je len cestovanie. Ako ste zvládali prepínanie medzi Rakúskom a Slovenskom?

​Je to vlastne život medzi dvoma svetmi. V Rakúsku žijete život opatrovateľky – máte tam klienta, jeho rodinu, ich pravidlá. A potom prídete domov a snažíte sa rýchlo dohnať všetko, čo ste zameškali ako mama, dcéra, partnerka či kamarátka. Snažíte sa stihnúť všetko za polovicu času. Je to neustále prepínanie rolí a nie je to vždy jednoduché. Myslím si, že každá opatrovateľka si časom vytvorí malé rituály, ktoré jej pomáhajú zvládať tieto prechody medzi dvoma životmi. Ja osobne nemám rada stereotyp, takže mi v niečom pendlerstvo aj vyhovovalo. Skôr mi prekážalo množstvo času, ktoré človek musí tráviť v zahraničí. Ideálny pomer by pre mňa bol dva týždne vonku a tri týždne doma.

​Čo vás práca s ľuďmi na sklonku života naučila o smrti – a o živote?

​Naučila ma, že život je veľmi krátky a niekedy aj nespravodlivý. A zároveň, že dožiť sa staroby je dar, ktorý mnohí ľudia nedostanú. Od seniorov som často počúvala vetu: „Ja už chcem umrieť.“ A keď sa ku mne neskôr dostala správa, že niekde zomrel mladý človek, ktorý tu ešte mal byť, často som si kládla otázku: prečo je to tak nespravodlivé? Keď človek trávi veľa času so seniormi, ktorí sa obzerajú späť na svoj život, začne si viac uvedomovať, čo je naozaj dôležité. Nie sú to veľké domy ani peniaze. Sú to vzťahy. Na konci života najviac záleží práve na ľuďoch, ktorých sme milovali a ktorí boli súčasťou nášho života. Práca so starými ľuďmi ma naučila byť vďačná za život.

Zmenilo sa postavenie slovenských opatrovateliek v Rakúsku?

​Myslím si, že sa trochu zmenilo, ale nie úplne. Na jednej strane si dnes veľa rodín uvedomuje, že bez opatrovateliek by starostlivosť o seniorov nezvládli. Na druhej strane stále pretrváva predstava, že ide o lacnú pracovnú silu z východnej Europy. Niekedy si k tomu, žiaľ, trochu prispievame aj samé. Niektoré ženy na sebe nepracujú, nevzdelávajú sa alebo sa nesnažia lepšie naučiť jazyk krajiny, v ktorej pracujú. Potom sa stáva, že si svoju pozíciu snažia obhájiť tým, že robia aj činnosti, ktoré vôbec nepatria do ich pracovnej náplne a za ktoré nie sú ani zaplatené… Myslím si, že keď si opatrovateľky začnú viac uvedomovať hodnotu svojej práce a budú na sebe pracovať, postupne sa zmení aj to, ako ich spoločnosť vníma.

​Akú radu by ste dali žene, ktorá ide na svoj prvý turnus?

​Neboj sa priznať, že všetko nevieš, ale nikdy neprestaň na sebe pracovať a zlepšovať sa. Nikto sa nenarodí ako dokonalá opatrovateľka ani ako dokonalý človek. Všetky sa učíme postupne – aj cez chyby. Niekedy bolia, ale práve tie nás naučia najviac. A druhá rada: nad nikým sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj. Buď pokorná, ale zároveň sebaistá. Uvedom si, že tvoja práca má veľkú hodnotu a snaž sa ju robiť čo najlepšie. Snaž sa s klientom aj jeho rodinou vytvoriť normálny ľudský vzťah. Keď medzi ľuďmi funguje rešpekt a dôvera, oveľa ľahšie sa riešia problémy, nedorozumenia aj každodenné situácie.

​Zažili ste niekedy moment, keď ste si v cudzom dome povedali: „Toto už nezvládnem“?

​Áno, zažila. Myslím, že taký moment zažila takmer každá opatrovateľka. Sú dni, keď je človek unavený, ďaleko od domova, nerozumie všetkému, čo sa okolo neho deje, a cíti sa úplne sám. Ale zvláštne je, že práve v takých chvíľach človek často objaví v sebe silu, o ktorej ani netušil, že ju má.

​Čo je podľa vás najväčšie nedorozumenie, ktoré majú ľudia o práci opatrovateliek?

​Mnohí si myslia, že ide „len“ o pomoc starému človeku v domácnosti, alebo, ľudovo povedané, že opatrovateľky sú len slúžky a „utieračky zadkov“. V skutočnosti je to oveľa viac. Opatrovateľka je často zdravotníčka, kuchárka, upratovačka, psychologička aj jediný človek, s ktorým sa senior počas dňa rozpráva. Je to práca, ktorá vyžaduje veľa trpezlivosti, empatie a psychickej sily.

​Keby ste mohli povedať jednu vetu všetkým opatrovateľkám, ktoré dnes sedia v cudzom dome ďaleko od svojej rodiny – čo by to bolo?

​Povedala by som im, že v tom nie sú samé. Možno sa to tak niekedy zdá, keď sedíte večer v cudzej izbe a myslíte na domov. Ale niekde v inom dome sedí ďalšia žena, ktorá prežíva presne to isté. A práve preto má zdielanie našich príbehov zmysel.

Rozhovor s Martou Kluchovou pripomína, že za hranicami nehľadáme len ekonomickú stabilitu, ale často aj samých seba. Jej práca a knihy sú dôkazom, že zdieľanie skúseností má liečivú moc a pomáha budovať komunitu tam, kde by inak vládla izolácia.

Ak vás jej slová zaujali, alebo hľadáte podporu na svojej ceste, neváhajte pani Martu kontaktovať. www.martakluchova.sk

www.skvelaopatrovatelka.sk

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť