Ako ma práca 24h opatrovateľky v mladom veku navždy zmenila

Keď som mala 23 rokov, väčšina mojich priateľov riešila skúšky na dennom štúdiu, prvé lásky alebo to, kam pôjdu v piatok večer von. Ja som si balila kufor a mierila smerom na rakúske hranice. Písal sa čas, kedy sme síce už boli súčasťou Európskej únie, ale rakúsky pracovný trh bol pre nás stále oficiálne uzavretý. Pracovať ako opatrovateľka v tom veku nebolo bežné – v Rakúsku vtedy dominovali ženy v strednom veku, matky, ktoré potrebovali uživiť rodiny, alebo čerstvé dôchodkyne. Ja som však mala iný plán: študovala som vysokú školu diaľkovo a túžila som po dokonalej nemčine.

​Netušila som, že namiesto jazykového kurzu dostanem tú najtvrdšiu a zároveň najkrajšiu školu života, akú si mladý človek môže predstaviť.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

​Od Korutánska po brány Viedne

​Počas piatich rokov som prešla kus Rakúska. Moja mapa spomienok je rozlezená po celom území – od hornatého Tirolska, cez zelený Steiermark, malebné Kärnten až po dedinky len 20 kilometrov od Viedne. Niekde som bola len ako záskok na jeden turnus, inde som strávila dva roky a stala sa súčasťou miestneho ekosystému.

​Každý región mal svoje špecifiká. V Tirolsku som sa učila rozumieť tvrdému dialektu, ktorý sa na žiadnej škole nenaučíte. Pri Viedni som zase cítila pulz veľkomesta, hoci som žila v tichu chorého človeka. Menili sa kulisy, menili sa diagnózy, ale podstata zostávala rovnaká: absolútna zodpovednosť za život niekoho iného.

​Oči, ktoré vyhasli pred mojimi

​Mnohí si prácu opatrovateľky predstavujú ako varenie čaju a prechádzky v parku. Skutočnosť je však niekedy drsná a surová. Počas mojej praxe som sa musela starať o pacientov v najťažších stavoch – ležiaci klienti, ktorých telo už vypovedalo službu, alebo ľudia uväznení v temnote ťažkej demencie, ktorí vás jeden deň objímajú a druhý deň vnímajú ako cudzieho votrelca.

​Najťažšia časť mojej cesty prišla, keď som sa musela rozlúčiť. V mojom náručí, pred mojimi očami, odišli tri ľudské bytosti.

​Dívať sa na posledné dni, hodiny a nakoniec na ten posledný, tichý výdych, vo mne navždy niečo zlomilo. V 23 rokoch vás to zasiahne inak ako v päťdesiatke. Vidíte krehkosť bytia v priamom prenose. Tieto momenty ma naučili pokore, ktorú si rovesníci v kaviarni nedokázali ani predstaviť. Uvedomila som si, že smrť nie je len položka v štatistike, ale intímny moment, ku ktorému ma rodina pripustila ako niekoho blízkeho.

​„Slúžka“ alebo člen rodiny?

​Často čítam diskusie o tom, ako nás Rakúšania využívajú, ako si nás nevážia a berú nás len ako lacnú pracovnú silu či „slúžky“. Možno som mala len neuveriteľné šťastie, ale moja skúsenosť je diametrálne odlišná.

​Všade, kde som pracovala, ma rodina prijala medzi seba. Nebola som „tá zo Slovenska, čo upratuje“. Bola som tá, ktorá sa stará o ich otca, matku, dedka. Rešpektovali ma ako osobu, vážili si moju prácu a moje vzťahy s rodinnými príslušníkmi boli natoľko úprimné, že s niektorými som v kontakte dodnes, roky po tom, čo ich blízki odišli.

​Táto úcta však nepadla z neba. Verím, že v mojom prípade zafungovala kombinácia dvoch vecí: snaha o dokonalú nemčinu a odvaha pracovať na vlastnú päsť.

​Risk, ktorý sa oplatil

​Pracovať bez agentúry v čase uzavretého trhu bolo riskantné. Vyžadovalo to odvahu postaviť sa za seba, vyjednať si podmienky a niesť plnú zodpovednosť za svoje odvody a papiere. Ale práve to mi dalo slobodu. Nebola som len číslo v databáze agentúry, ktorá si strháva províziu. Bola som partnerom pre rodinu, ktorá ma zamestnávala.

​Základom však bola komunikácia. Bez dostatočnej nemčiny je opatrovateľka v Rakúsku stratená a zraniteľná. Keď rozumiete každému slovu, keď dokážete vtipkovať alebo vyjadriť svoj názor, hranica medzi „slúžkou“ a „spoločníčkou“ mizne. Moja snaha zdokonaliť sa v jazyku bola mojou najväčšou zbraňou.

​Vianoce za hranicami: Keď ticho lieči aj bolí

​Osobitnou kapitolou boli Vianoce. Byť v službe počas sviatkov je pre každú opatrovateľku skúškou ohňom. Kým moja rodina doma na Slovensku prestierala stôl, ja som pripravovala Weihnachtskarpfen pre niekoho, kto si možno ani nepamätal, aký je rok.

​Spomínam si na jedny Vianoce v Steiermarku. Moja klientka mala pokročilú demenciu. Celý deň bol náročný, bola zmätená z vianočných svetielok. Večer sme si však sadli, pustili rádio a začala hrať „Stille Nacht“. Tá pani, ktorá celý deň nevedela sformulovať vetu, zrazu začala spievať. Čisto, jasne, všetky slohy. V tej chvíli sa izba naplnila takou energiou, že som zabudla na smútok za domovom. Bola to tá najkrajšia odmena za moju prácu.

​Samozrejme, boli aj ťažké chvíle. Vianoce s pacientom, ktorý trpí bolesťami, sú o niečom inom. Je to o tichej prítomnosti, o tom, že niekomu držíte ruku, aby sa v tú najmagickejšiu noc roka necítil sám. Práve počas sviatkov som si najviac uvedomovala, že moja práca nie je len o liekoch a hygiene, ale o ľudskosti.

​Uvedomujem si, že môj príbeh nie je univerzálny. Viem, že existujú rodiny, ktoré prekračujú hranice slušnosti, a viem, aké ťažké je brániť sa, ak nie ste jazykovo vybavení.

​Napriek tomu by som túto skúsenosť nevymenila za nič. Tých päť rokov v Rakúsku ma vyformovalo. Naučilo ma to hospodáriť s peniazmi, riešiť krízové situácie a hlavne – nebáť sa smrti, ale vážiť si život. Opatrovateľstvo nie je len zamestnanie. Je to poslanie, ktoré vás buď zlomí, alebo vás urobí nekonečne silnejšími. Ja som si vybrala tú druhú možnosť a z Rakúska som si neodniesla len lepšiu nemčinu, ale dušu, ktorá vie, akú hodnotu má každé jedno nadýchnutie.

🚀 Ako v roku 2026 získať z rakúskeho daňového systému maximum pre rodinu

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť

Foto: Foto von Tim Gouw: https://www.pexels.com/de-de/foto/frau-die-rucksack-steht-der-im-vorderen-gebaude-steht-443417/