Keď je každý deň „modrým pondelkom“: Skrytý boj s chronickou bolesťou

Mnohí z nás poznajú víkendovú pohodu ako únik z kolobehu pracovného týždňa. Pre ľudí s chronickými chorobami sa však každý bežný deň môže premeniť na vyčerpávajúci boj s bolesťou, skrytý pred zrakmi okolia. Táto úvaha otvára dvere do ich sveta a vyzýva nás k väčšej empatii.

Mnohí z vás určite poznáte víkendovú nostalgiu, konečne môže každý z nás aspoň na pár hodín uniknúť zabehanému pracovnému týždňu. V sobotu i v nedeľu dlhšie spať, prechádzka po trhovisku, nákup čerstvej zeleniny i ovocia, kaviarička a zastavenie času. Pohoda v každej bunke nášho tela. Tá môže byť v rýchlosti blesku prerušená chronickým ochorením a bolesťou, ktorú, bohužiaľ, niektorí z nás poznajú zo svojho života ako nočnú moru. Pár myšlienok o živote chronicky chorých, ktorých poznám dôverne zo svojho života.

Chorobu či bolesť si spravidla nikto z nás „dobrovoľne“ nevyberie, ona proste príde a je súčasťou života niektorých jedincov. Začína sa neustály boj s vlastným ja, s hranicami, ktoré má každý z nás ináč nastavené. Myšlienku modrého pondelka predstavil vedeckej verejnosti britský psychológ Cliff Arnall v roku 2005. Vo svojej téze bol presvedčený, že ľudia v januári po Vianociach často trpia psychickými problémami. Spôsobené sú chladným a tmavým počasím v januári, dlhmi po vianočných sviatkoch, nesplnenými predsavzatiami v uplynulom roku, nízkou motiváciou pre prácu a nedohľadnosťou nasledujúcej dovolenky. Vedecká obec túto tézu poprela ako nevedeckú a odborne nepreskúmanú. Modrý pondelok sa stal marketingovým a mediálnym fenoménom.

Kupón LETO2026: Zľava až 50 % na ročné predplatné!

^{_{Využi letnú akciu, ktorá platí len do 31. 8. 2026.}}

Získať viac informácií

Život s neviditeľným bremenom

V živote ľudí s bolesťami či chronickými ochoreniami znamená každý deň taký „malý modrý pondelok“. Do zamestnania sa musia hodiny motivovať, pripravovať i za pomoci liekov, aby deň prežili a kolegovia „nezbadali“ ich trápenie. Po práci priama cesta domov, ľahnúť si a „konečne“ oddych s nádejou, že príde regenerácia a spánok. Život na hranici noža znamená existovať, prežívať, ale nie žiť. Nasleduje osobná i spoločenská izolácia, samota a depresie, niekedy aj alkohol na utíšenie žiaľu. Mnohé chronické choroby a ich liečba je zdĺhavá, bolestivá.

Nezriedka sa choroba „nelieči“, len „udržuje“ v stave, aby postihnutý jedinec mohol žiť v rámci možností. V mojom okolí mám dvoch statočných mladých ľudí, ktorí tieto modré dni majú skoro každý deň. Znova a znova sa rozhodujú: zvládnem dnešný deň s bolesťou/bez, s akým počtom liekov a či zvládnem pracovné penzum a stres. Čo na to moje telo i duša? Uff! Ak nie, východisko je péenka. Jedinou výhodou je to, že nemusia lekárom vysvetľovať prečo, diagnóza je tu a neúprosná. A obaja sa nevzdávajú, vedia, že diagnózy sú tu a mohli by zostať doma na invalidnom. Nechcú a veria, že je možné žiť a pracovať aj s ťažkými diagnózami.

Prečo som sa rozhodla moje myšlienky napísať? Aj v mojom kolektíve sa stáva, že máme kolegov, ktorí sú pravidelne vtedy chorí, keď majú dlhé služby a nočné. My ostatní, samozrejme, reptáme a sme nespokojní. Nájsť krátkodobo náhradu, hoci aj s príplatkami, je mimoriadne náročné. Každý z kolegová má osobný život, mnohí ešte študujú a učia sa na skúšky. Flexibilita a aj študentský život a „chillen“ je ich prioritou. V tíme už vieme, kto je ten, čo zachraňuje v núdzi a priletí v hodine dvanástej. Je to skutočne vzácny poklad.

Od kritiky k otvorenému uchu

Už dávno som prešla z pozície kritičky do pozície otvoreného ucha a tá sa mi doslova zapáčila. Jedna z mojich blízkych kolegýň, mladá tridsiatnička, horolezkyňa, športovkyňa, začala pred pár mesiacmi doslova pred mojimi očami „chradnúť“. Raz i dvakrát do mesiaca chorá s antibiotikami, poblednutá a schudnutá. Otvorene som sa jej spýtala na jej zdravotný stav a povedala som her, že len keď naozaj chce, tak nech sa otvorí. Prezradila mi, že dostala zvláštny silný vírus, ten sa „vyfarbil“ ako covid-mutácia a jeho následky si nesie dodnes. Poradila som jej kontaktovať postcovidovú ambulanciu a musela byť dokonca hospitalizovaná na krátky čas.

Svojou úvahou chcem senzibilizovať každého z nás, všímajte si ľudí okolo vás, vašich kolegov, ktorí tiež možno bojujú so zdravotnými problémami a ich „modré dni či maródky“ majú za sebou veľa bolesti, neprespaných nocí, ale i nádej, že sa všetko raz obráti na lepšie.

Všetko naj, Vaša Jana

🚀 Všetky rozhovory na jednom mieste!

Máte tip pre Viedenčana? Pošlite nám ho!

Naším cieľom je prinášať vám relevantné a užitočné informácie zo života v Rakúsku. Zameriavame sa predovšetkým na Slovákov vo Viedni a celkovo na Slovákov v Rakúsku, ktorí si zvolili túto krajinu za svoj domov. Ak máte námet na článok, dôležitú informáciu, príbeh z praxe, alebo sa chcete podeliť o svoje skúsenosti s prácou či životom v Rakúsku, neváhajte sa s nami spojiť! Vaše tipy sú pre nás cenné a pomáhajú nám tvoriť obsah, ktorý skutočne zaujíma a pomáha našim čitateľom.

Napíšte nám na redakcia@viedencan.at alebo použite WhatsApp na čísle +43 660 6098140. Tešíme sa na vaše správy!

Páčil sa Vám článok?

Tvorba a aktualizácia obsahu na Viedenčanovi si vyžaduje veľa hodín rešeršovania a písania. Podporte našu prácu pri tvorbe obsahu pre Slovákov v Rakúsku kúpou predplatného. Každá podpora nás motivuje pokračovať ďalej. Ďakujeme! ❤️ S pozdravom Boris, Eva a Janka – Viedencan.at

Tri flexibilné cesty k podpore

Pre našich verných čitateľov sme pripravili Viedenčan+ – prémiovú službu pre čítanie bez kompromisov.

Viac o predplatnom nájdete tu: https://viedencan.at/plus/, alebo tu: Viedenčan+: Nová možnosť, ako nás podporiť