Divoká duša Viedne: Príbeh Lobau, kde sa dejiny prelínajú s neistou budúcnosťou

Viedeň nie je len o imperiálnej architektúre, kaviarenskej kultúre a valčíkoch. Len pár kilometrov od presklených veží Donau City sa rozprestiera svet, ktorý akoby popieral logiku modernej metropoly. Lobau. Dvadsaťdva štvorcových kilometrov močiarov, mŕtvych ramien, hustých lesov a ticha. Pre niekoho je to „posledná divočina“, pre iného strategický dopravný uzol a pre historika mementom krutých bitiek aj totalitného útlaku.

Dnešná podoba Lobau je výsledkom kompromisu medzi človekom a prírodou, ktorý sa začal rodiť v 19. storočí. Pred veľkou reguláciou Dunaja v roku 1875 bol tento priestor neustále sa meniacim organizmom. Rieka tu nedržala stabilné koryto; počas povodní si dravý prúd razil nové cesty cez Marchfeld, vytváral ostrovy a následne ich pohlcoval. Tento „stromstrich“ (hlavný prúd) bol postrachom lodníkov aj obyvateľov.

Zásadná regulácia však priniesla rez. Kým na južnom brehu, smerom k centru mesta, sa ramená zasypávali a ustupovali rozrastajúcej sa zástavbe, severný breh zostal vďaka menšiemu tlaku na osídlenie ušetrený. Lobau tak prežila ako izolovaný ekosystém, oddelený od hlavného toku Hubertovým sypaným hradzovým systémom. Z divokej rieky sa stali stojaté vody, ktoré dnes tvoria unikátnu sieť aluviálnych jazier a kanálov.

Teraz len za 19,90 €

Ročné predplatné so zľavou 43%!

Podporte nás a získajte prémiový obsah len za 1,65.- mesačne!

Získať viac informácií

Od cisárskych poľovačiek k útočisku nezamestnaných

História Lobau nie je len prírodopisom, ale aj kronikou moci. V 19. storočí slúžili tamojšie lesy ako exkluzívny poľovný revír Habsburgovcov. Práve tu strieľal jelene korunný princ Rudolf a v roku 1903 tu hosťoval britský kráľ Eduard VII. na pozvanie cisára Františka Jozefa I. Koniec monarchie v roku 1918 však priniesol radikálnu demokratizáciu priestoru. Cisár Karol I. daroval Hornú Lobau mestu Viedeň a z poľoviska aristokracie sa stalo miesto pre ľud.

Medzivojnové obdobie vtlačilo oblasti špecifickú sociálnu pečať. V roku 1927 tu vznikla kolónia „Kolonien in der Heimat“. Nezamestnaní Viedenčania, zdecimovaní hospodárskou krízou, tu dostali príležitosť obrábať pôdu a zabezpečiť si prežitie. Lobau sa stala symbolom solidarity a sebestačnosti, hoci život v podmienkach lužného lesa bol tvrdý a plný odriekania.

Temný tieň kanála a nútených prác

Nacistická éra priniesla do Lobau priemyselnú brutalitu. Ambiciózny projekt kanála Dunaj – Odra, ktorého korene siahajú až do 18. storočia, sa začal realizovať v roku 1939. Dnes je tento nedokončený projekt jasne viditeľný na mapách ako dlhé, rovné zárezy do krajiny, ktoré delia oblasť na Hornú a Dolnú Lobau.

Za týmto technickým dielom sa však skrýva tragédia. Na výstavbe ropného prístavu (Ölhafen) a kanála pracovali tisíce nútených robotníkov, najmä sovietskych vojnových zajatcov a Židov. Títo ľudia žili v táboroch v neľudských podmienkach a počas spojeneckých náletov na rafinérie boli vystavení smrti bez možnosti úkrytu, ktorý bol vyhradený len pre dozorcov. Práve tu, uprostred prírodnej idyly, ležia doteraz nedostatočne spracované jazvy histórie.

Napoleonova lekcia a pamäť krajiny

Málokto si pri prechádzke okolo Panozzalacke uvedomí, že stojí na mieste, kde sa rozhodovalo o osude Európy. V roku 1809 sa Lobau stala kľúčovým bodom napoleonských vojen. Po neúspechu v bitke pri Asperne sa Napoleon so svojimi vojskami stiahol práve na vtedajší ostrov Lobau. Tu, v izolácii obklopenej vodou, vybudoval hlavný stan a pripravil geniálny manéver. Počas jedinej noci nechal postaviť mosty, cez ktoré prepravil 150-tisíc mužov, aby definitívne porazil rakúsku armádu pri Wagrame.

Miestne názvy ako Napoleonstraße, Franzosenfriedhof či slávny Asperner Löwe nie sú len turistickými atrakciami. Sú to živé pripomienky brutality vojny, ktorá sa odohrávala v tomto bahnitom a neprehľadnom teréne. Parížska Rue de Lobau je trvalým svedectvom o význame tohto viedenského „ostrova“ vo francúzskej národnej pamäti.

Ekologický klenot a byrokratické facky

Z pohľadu biodiverzity je Lobau neoceniteľná. Je domovom pre stovky ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Jej význam potvrdilo aj UNESCO, ktoré ju v roku 1977 vyhlásilo za biosférickú rezerváciu. O tento status však Rakúsko v roku 2016 prišlo. Dôvod bol pragmatický a zároveň smutný – oblasť nedokázala splniť moderné kritériá tzv. Sevillskej stratégie, ktorá vyžaduje rozčlenenie na jadrové, nárazníkové a prechodové zóny. Lobau bola v podstate len jadrom bez dostatočnej ochrany okolia.

Napriek tomu zostáva integrálnou súčasťou Národného parku Donau-Auen, ktorý vznikol v roku 1996. Je to územie, kde má príroda prednosť. Aspoň teoreticky. V realite je Lobau pod neustálym tlakom návštevníkov. Stala sa mekkou nudizmu (FKK), ktorý tu má tradíciu od 20. rokov, a vyhľadávaným cieľom turistov a cyklistov. Tento tlak na „rekreačné využitie“ však naráža na potreby ochrany vzácnych biotopov.

Boj o tunel: Rozvoj verzus ochrana

Najpálčivejšou otázkou dneška nie je ochrana pred povodňami, ale doprava. Projekt rýchlostnej cesty S1 predpokladá výstavbu tunela pod Lobau, ktorý by uzavrel diaľničný obchvat Viedne. Argumenty zástancov sú jasné: odľahčenie dopravy v zastavaných častiach mesta a ekonomický rast.

Odporcovia však varujú pred ekocídou. Tunel by podľa nich mohol narušiť citlivú hladinu podzemných vôd, ktoré sú pre Lužný les kľúčové. Neistota ohľadom emisií z vetracích šácht priamo v národnom parku vyvolala v roku 2006 vlnu občianskeho odporu, kedy aktivisti táborili v lesoch šesť týždňov. Diskusia o tuneli sa stala lakmusovým papierikom rakúskej environmentálnej politiky.

Služobník verejnosti v zelenom

Lobau nie je len kus zeme. Je to komplexný naratív o tom, ako sa učíme žiť s riekou, ako spracovávame vlastnú minulosť a ako si ceníme to, čo je „divoké“. Pre Viedenčanov je to miesto úniku, pre vedcov laboratórium klimatických zmien a pre politikov horúci zemiak.

Povinnosťou je sledovať každý zásah do tohto krehkého priestoru. Lebo ak stratíme Lobau v mene betónu, nestratíme len park. Stratíme pamäť krajiny a pľúca mesta, ktoré nás učia pokore pred prúdom času a vody. Lobau tu bola pred nami a ak budeme dosť múdri, zostane tu aj po nás – ako svedectvo o tom, že civilizácia sa nemeria len dĺžkou diaľnic, ale aj schopnosťou nechať kus sveta na pokoji.